Cesta SNP – 770km cez celé Slovensko

Cesta SNP je 770km dlhá diaľková trasa, magistrála vedúca cez celé Slovensko. Kedysi som sa o tejto ceste dopočul a dosť ma táto myšlienka fascinovala. Predstava ísť 770km sa zdala byť kedysi tak vzdialená, no teraz je to tu, teraz prišiel ten správny čas.

Príprava na cestu

Spočívala hlavne v naplánovaní trasy a miest, kde večer skloním hlavu. Nemal som v pláne brať so sebou stan, no ani pod strom sa mi nechcelo každý večer líhať. Na webe turistickamapa.sk je už predznačená trasa cesty SNP, takže zorientovať sa bolo celkom ľahké. Rozhodol som sa využiť všetky možnosti ubytovania, ktoré slovenské hory ponúkajú, a tak som si na vyššie spomenutej mape našiel útulne, ktorých polohy som si uložil do GPS.

Stiahnite si trasu Cesty SNP.gpx + útulne, pramene a iné zaujímavosti.gpx

Výbava

Celú cestu SNP som prešiel s jedným telefónom bez power-banky. Batéria v dnešných smartfónoch toho celkom vydrží, keď je správne využívaná. Mobil bol pre mňa navigáciou, svetlom, rádiom, kompasom, fotoaparátom, zošitom na poznámky a nástrojom na písanie logov na www.cestasnp.sk. Okrem mobilu som na svietenie mal aj čelovku, tú som však vôbec nevyužíval.

Na natáčanie videí som použil GoPro3. Výhodou tejto kamerky mimo iného je, že je malá a nemá display. To znamená, že je stále po ruke a jej batéria vydrží relatívne dlho. S GoPročkou som robil fotografie pred smerovými tabuľami a natáčal čo sa mi po ceste páčilo.

Do outdoor výbavy som sa rozhodol neinvestovať veľa. Niečo mám, niečo nepotrebujem a ak by som, tak proste zbehnem do doliny a kúpim. Cestu som prešiel v starých rifliach, soft-shellovej bunde a s dvomi pármi topánok. Poltopánky s funkčnou membránou a staršie kožené topánky, keby bolo mokro.

Dokopy som teda mal:

• 55l ruksak
• Čínsky spacák
• vložku do spacáku
• karimatku
• AL fóliu
• hamaku
• filtračnú  fľašu ( super užitočná! )
• nožík silný aj na štiepanie dreva
• čelovku
• mobil, nabíjačku, kameru
• lekárničku
  • náplaste na otlaky ( super užitočné! )
  • cvakatko na nechty
  • lieky na tlmenie bolesti
  • mydlo na pranie ( nature friendly )
• mikinu  s  kapucňou
• čiapku, rukavice, ponožky…+ merino ponožky na spanie
• šušťáky, rifle a 3 tričká.

Prvé dni

Cestu začínam na Dukle, ku ktorej to mám z domu čo by kameňom dohodil. Pri plánovaní trasy som si fandil, že keď to chlapík v r. 1993 dal celé za týždeň, tak ja musím aspoň 50km denne urobiť. Kedysi som mal 130kíl, aktuálne mam nejakých 75. 

Mojich prvých pár minút s 23 kg ruksakom ma však hneď presvedčili, že by som mal byť  skromnejší. Ešteže to z tej Dukly ide dole kopcom!
Prvý deň som bol celkom rád, keď som podvečer rozkladal spacák na útulni Čierna hora. Dorazil som tam síce v dobrom čase, ale prekrásne prostredie navôkol ma rozmaznalo a ostal som tam.

Ráno som vyrážal už o 4-tej. To bolo prvýkrát a posledný krát, keď som využil svoju čelovku. Kráčať sám lesom v hustej hmle len za svetla čelovky, malo svoje čaro. 
V ten deň som mal v pláne prejsť ideálne až na výhľadňu v Hervartove, takže ma čakala celkom pekná štreka. Za svitania som dorazil na Zborovský hrad. Na hrade práve prebiehala rekonštrukcia, takže rýchlo pár fotiek a idem ďalej.

Veľmi pekný hrad, rozhodne odporúčam navštíviť.

Po stupáku na Stebnickú Maguru sa pomaly ocitám v Bardejovských Kúpeľoch a nakoniec v Bardejove.
Tu robím prvú zastávku, dobíjam batérie, doplňujem výbavu – pršiplášť, plním brucho a podvečer už za pomalého stmievania sa poberám smerom na Hervartov. No, mal som si vybrať dlhšie dni na prechod!
Na výhľadňu sa vyškriabem snáď kolmým kopcom pri svetle mesiaca. Pohodený alobal na stole mi pomáha udržať v noci teplo viac ako môj čínsky spacák. Dnes som dal 60 km.

Zobúdzam sa do prekrásneho slnečného rána. Je celkom zima, no tie farby slnka a nádherný výhľad mi na zimu nedovolia myslieť. Je tu krásne.

Kráčam prevažne dole kopcom, pohorím Čergov. Značenie je ukážkové, počasie ideálne, myšlienok tisíce. Prakticky tretí deň sám.
Volám kamošovi do Veľkého Šariša či u neho nemôžem večer prespať. Môžeš, ak máš vlastný spacák.
Do Veľkého Šariša dorážam unavený, spálený, prahnúci po sprche. Jaho dom je však v rekonštrukcii, a tak spím na povale. Stále lepšie ako vonku.

Vyrážam ráno, cieľ je dostať sa čo najďalej, ideálne až do Košíc. Počasie drží, je pekne teplo, no nie horúco. Po červenej značke postupne prichádzam do Kysaku, kde si priznávam, že to do KE nedám.

V staničnom bufete dobíjam baterky a googlim prístrešky. Jeden by sa mal nachádzať v sedle Repy. Vyberám sa teda hore kopcom, okolo Janošíkovej vyhliadky.

Slnko pomaly zapadá a v podvečer nachádzam vytúžený altánok. Má kryté steny, takže sa tam dá parádne vyspať.

Deň začínam zostupom do Košíc. Počasie sa trochu mračí, ešteže som svoj pršiplášť zabudol vo Veľkom Šariši. Po ceste nekonečnou lesnou asfaltkou googlim, kde by som mohol dnes prespať. Hľadám ubytko v KE, no všetko je alebo smiešne drahé, alebo obsadené. OK, dnes asi bude ten správny čas spať pod stromom. Aj by som sa tej myšlienky držal, no nad hlavou sa mi zmrákalo, tak som hľadal ďalej. Zablúdil som na fórum cesty SNP, kde pán Peter ponúka ubytovanie pre pútnikov z cesty SNP. Volám mu.

Z Petra sa vykľul zaujímavý človek. Pomohol mi s nákupom zásob, výborne sme pokecali, takže čas zbehol veľmi rýchlo. Vonku sa však počasie výrazne zhoršilo. Začalo snežiť.

Ráno som aj napriek sneženiu vyrazil. Začal som od chaty Erika, kde som veľmi rýchlo zmizol v hustej hmle. V tejto časti lesa boli samé výruby a išlo sa veľmi ťažko. Husté sneženie komplikovalo cestu, neustále prekračovanie alebo obchádzanie spadnutých stromov s ťažkým ruksakom bolo veľmi vyčerpávajúce a orientácia v tomto teréne bola celkom oriešok aj pre GPS.

Mokrý a unavený prichádzam ku kaplnke pri Štose.
Čas mám dobrý, no topánky sú mokré do nitky a prsty na nohách zamrznuté. Sneženie zosilnelo tak, že už sa nedá ani poriadne vidieť na oči a hustá hmla viditeľnosti tiež moc nepridávala. Dnešný cieľ bol chata Volovec. Chatár tam nebude, no ak by sa mi podarilo rozložiť oheň, tak topánky usuším…hecujem sa.
Zapínam telefón, idem pozrieť predpoveď počasia. Hlásia niekoľkodňové husté sneženie. Hmm, ako to bude vyzerať v NT, pomyslím si… Prichádzajú SMS -ky, zmeškané hovory od Petra. Volám späť. Kde si ? Je snehová kalamita, ak si niekde pri ceste, vráť sa, prídem po teba, vraví Peter.
Myslím, že je čas dať si pauzu, pokračovať v tejto časti lesa, kde ďalší človek pôjde najskôr za týždeň, by bolo nerozumné.

Zišiel som na cestu a stopujem. Sneh bije do očí tak silno, že ich už ani nevládzem mať otvorené. Po piatich minútach je zo mňa snehuliak. Asi po 10 minútach zastavuje auto, otrepem sa od snehu a smerujeme dole na Košice.
Peter ma počkal na križovatke a opäť som u neho. Pozeráme počasie. Snehová kalamita na celom strednom Slovensku. Zajtra bude aspoň 3x viac snehu ako dnes.
Rozhodnem sa vrátiť domov. Sadám na autobus a večer spím doma.

Doma som bol ešte pár dní, kým som vyrazil opäť na cestu. Autobusom som došiel priamo na zastávku Stošská kaplnka kde som pred tým skončil a tak som pohodlne nadviazal na svoju cestu. Trasa ďalej prechádza vyrúbaným Osaníkom. Dnes na seba moc tlačiť nebudem. Stačí dôjsť na chatu Volovec. Prichádzam večer, príjemne unavený. Pozerám, z komína sa kúri, chatár bude teda tam. Nad mojím plánom dôjsť zajtra do Telgártu len krúti hlavou.

Vyrážam skoro ráno. Brodím sa snehovými jazykmi. Počasie je už príjemnejšie, búrka už pominula. Prechádzam Slovenským rajom. Je tu veľmi pekná príroda a veľa prístreškov aj na prespanie. Z internetu však viem o jednej búde, v ktorej sa dá prespať, takže môj cieľ je dnes jasný. Stav búdy ma však prinútil hľadať iné alternatívy, takže nakoniec ostávam v prístrešku priamo nad Telgártom.

Rozkladám hamaku. Noc je pokojná, no okolo druhej ráno čosi začalo v lese kvíkať. Nedalo mi to spať. Horko-ťažko zaspávam a hneď sa aj budím. Ktosi mi svieti baterkou do altánku. Vyskočím z hamaky, chytám pripravenú palicu, no ktosi uteká naspäť do naštartovaného auta opodiaľ a ide preč.

Nízke Tatry

Po zaujímavej noci prichádzam do Telgártu. Je nedeľa, obchody sú zavreté, no stretávam v záhradke zhovorčivú tetušku. Dobíjam u nej batérie, rozprávam o ceste. Jej vnuk to má v pláne tiež prejsť, tak je veľmi zvedavá.
Po chvíli už kráčam popod elektrickými stĺpmi na Kráľovú hoľu. Objavuje sa prvý sneh, viac snehu, až je snehu toľko, že sa v ňom pekne brodím. Obúvam deravé topánky, zmoknú aj tak a nech mám aspoň jedny topánky suché. Pomaly sa brodím až na asfaltku. Je suchá, paráda.

Obúvam suché topánky a pokračujem hore. Po pol hodine chôdze sa podmienky zhoršujú a asfaltová cesta je celá zasypaná snehom.

Obúvam mokré topánky a naďalej sa brodím snehom. Po niekoľkohodinovom boji konečné dávam Kráľovú Hoľu. Výhľad je nádherný. Ten boj stal za to!
Vo vysielači je malá miestnosť, ktorá spolu s radiátorom a zásuvkou tvorí celkom útulné miesto. Suším topánky a počítam, či to na Andrejcovú stihnem. Tohto roku som prvý, čo ide túto časť SNP-čky. Prichádzajú dve mladé slečny. Vypytujú sa, rozprávam im o ceste. Jeeej, vy budete v televízii. Ale kdeže, zasmial som sa. Robím fotky a poberám sa smer Andrejcová. Nebo je zatiahnuté, no výhľad je úžasný!

Som rád, že žijem na Slovensku! <3

Podvečer dorážam na Andrejcovú. Poslednú hodinu som plašil medveďa, asi imaginárneho, ale po tých dňoch samoty sa už v kosodrevine hocičo zjaví.  Som rád, že vidím zase niečo ľudskými rukami postaveného.

Rozrábam si oheň, periem v ultra studenej vode, už klasicky suším topánky a chystám sa spať. Zajtra cieľ Chata M. R.  Štefánika. Už si aj myslím, že budem celú noc sám, no odrazu zabúchajú na dvere dvaja Poliaci a hovoria, že ďalších 14  je ešte na ceste. Dnes bude veselo.

Ráno pokračujem hmlistou kosodrevinou. Všade je sneh, Poliaci ho včera trocha preliapali, takže sa ide dobre. Topánky mi však nevyschli.

Dorážam na Ramžu a postupne zisťujem, že prakticky nemám žiadne zásoby. Paštéta, na ktorú som sa spoliehal, je pokazená a ostali už len 3 kúsky chleba. Stredným tempom dorážam na Čertovicu, kde vyhladovaný objednávam polievku. Zvažujem či sa pustím hore na Štefáničku, alebo si dám prestávku. Silný lejak ma presvedčí, že tá prestávka vôbec nie je zlý nápad, a tak beriem autobus – smer Brezno.

Z prvého obchodu si nesiem 3 tašky jedla do hotela, kde sa asi hodinu schuti napchávam. Zaspávam v mäkkej posteli ako batoľa.

Vstávam ráno, sledujem predpoveď, obvolávam chaty. Tak dnes to na Tatry nebude, sneženie a sneženie … Hlavný hrebeň Tatier preto obchádzam a táborím v útulni v Hriadeľskom sedle. Je tu pekne zima, počas cesty hore aspoň trikrát spŕchlo, hmla a syčanie drôtov vysokého napätia vyvoláva zaujímavú atmosféru. Pripravujem si drevo na oheň, ktoré však nemienim zapaľovať, pokiaľ nebude najhoršie. Spím v podkroví.

Som v polovici cesty

Preberám sa do studeného rána a hneď sa aj po štyroch driapem na Kozí chrbát. Na Donovaloch dopĺňam zásoby a cez vrch Zvolen idem smerom na Krížnu. Na Zvolene je spústu deti, veselo tam džavotajú. Iba zlovestné mraky sa na mňa od rána mračia a zdá sa, akoby to chceli čoskoro zavŕšiť poriadnym lejakom. V GPS mám cieľ útulňu, ktorá je ešte hodinu cesty. Po hodine som však došiel len k miestu kde ležala kopa dosiek. OK, ďalšia zastávka by mala byť na Kráľovej Studni.

Pridám do kroku a ocitám sa na lúke pred Krížnou. Cítim prvé kvapky poriadneho lejaku, no na lúke široko-ďaleko žiaden strom. S malou dušičkou stúpam do kopca. V diaľke sa blýska, tak len dúfam, že mňa to tu nestihne. V polovici kopca sa však otvorí nebo a dokonca vyjde aj slnko, búrku niekam odnieslo. To všetko sa udeje tak rýchlo, že sa nestačím diviť a od radosti si ľahnem do trávy.

Užívam si nádherné počasie na Krížnej a pomaly schádzam ku Kráľovej studni, kde sa dosýta napijem a spravím hygienu.
Rozhliadam sa po útulni a jednu nachádzam priamo nad vlekom. Je trocha deravá, ale robustná a spať sa bude dať.
Pripájam sa na internet a hľadám, čo by sa tu dalo ešte v okolí robiť. Mala by tu totiž byť ešte jedna útulňa. Podľa GPS zbehnem dole druhou stranou kopca a nachádzam útulňu vo veľkosti unimobunky. Je kompletne zariadená, dokonca má aj periny. Obzerám sa, či niekto tu nebýva, no prehovárať ma nikto nemusí, do pol hodiny tu zaspávam.

V noci ma zobudil buchot z komína, nejaké zviera vošlo dnu a behá hore-dole po útulni. Vyskakujem zo spacáku, vyberám jedlo z batohu a ukrývam do ho hrncov.

Vyspatý do ružova si vykračujem lesom smer Krahule. Cesta je príjemná, v podstate idem hlavne dole kopcom lesnou cestou a k tomu pekné počasie, čo si viac priať! Slnko začína pripekať, cesta sa kľukatí hore-dole lesom. Stretávam aj prvých turistov. Pýtam sa ich na vodu, no vraj túto na hrebeni žiadna studňa nie je. Super, mám posledné 2 deci.
Vodou šetrím ako sa najviac dá, no slnko a kopec ju zo mňa neúprosne ťahajú, takže za hodinu už nemám nič. Študujem mapy, niekde tu predsa musí byť voda. Nachádzam prameň a dúfam, že tí turisti to tu až tak dobre nepoznali. Hore na kopci začína byť situácia celkom vážna. Už cítim, že ma sily opúšťajú, nálada mi klesá a ku prameňu to mám ešte dobré 4 hodiny.
Nachádzam snehové ostrovčeky, to čomu som sa predtým vyhýbal, sa teraz radujem. Snehom napĺňam filter a snažím sa na slnku sneh pomaly topiť.

Musím ísť ďalej, no vládzem robiť len pomalé kroky. Filter mám stále na očiach a sledujem ako sa sneh kvapku po kvapke mení na vodu. Asi po pol hodine mám zhruba dve deci vody. Už prvý glg je úžasný. Odrazu mám pocit, že môžem všetko!
Vodu som si rozdelil a k prameňu dorazil. Pil som tam a užíval si chuť vody ešte aspoň pol hodiny.
Podvečer som dorazil do Krahul, kde ma čakalo luxusné ubytko.

Perina ma zhýčkala natoľko, že z Krahul vyrážam dosť neskoro. Cieľ mám Vrické sedlo, čo je celkom štreka, no je tu nízke prevýšenie, tak by som to mohol stihnúť. Počasie je pekné, terén nie je veľmi exponovaný, takže sa ide celkom dobre. Po ceste mám niekoľko pekných výhľadov a cestu nakoniec zakončujem v dedinke Brieštie, kde sa stretávam s kamošom a u neho prespávam.

Ráno idem autobusom naspäť a pokračujem v trase. Cieľ je poľovnícka chatka pod Strážovom, kde by sa malo dať prespať. Po ceste prechádzam Čičmanmi, tradičnou slovenskou dedinkou s veľmi peknou architektúrou.

Večer sa utáborím v útulni, odkiaľ najskôr vyhodím mŕtvych vtákov, ktoré tam cez škáry v oknách vleteli, no von sa už nedostali.

Ráno nachádzam neďaleko stan, nutkanie postrašiť jeho obyvateľov potláčam a idem smer Trenčín. Dnes chcem spať v posteli!
Prechádzam veľmi peknými slovenskými lazami a podvečer prichádzam unavený do Trenčína. Ľahnem do postele a okamžite spím.

Z postele sa mi ani náhodu nechce. Ležím celkom dlho a potom sa neviem rozhodnúť či ostávam, alebo nie. Idem pozrieť mesto. Na obed to však nevydržím, balím batoh a idem ďalej. Nad Drietomou by mala byť zaujímavá útulňa, kde by som chcel prespať. Cestou prechádzam popod diaľnicu a v lese nachádzam veľmi osviežujúcu kyseľku. Do útulne prichádzam podvečer, usteliem a spím.

Budím sa do príjemného rána. S rozospatými očami kráčam lesom, zbadám 3 pníky hýbať sa a krochkať. Zaostrím pozornejšie, sú odo mňa nie viac ako 20 m. Jeden zmizol hneď v lese, no 2 ešte ostali. Stále sa preberám a pomaly vyrazím napred. Za hlasného krochkania zmizli aj zvyšné dva diviaky niekde v lese.
Nasledujúcich pár hodín sa už dobre pozerám, aby som ďalších obyvateľov lesa už nevyľakal. Dnes je cieľom Myjava.

Chvíľku kráčam popri štátnej hranici a potom navštevujem našich českých susedov. Na značenie v km si ťažko zvykám, no lúky sa mi páčia. Po chvíli prichádza stúpanie a krásny výhľad z Javoriny.
Búrku akurát prečkám v Holubyho chate a pokračujem miernym klesaním do Myjavy. Čašníčka ma ubytuje v miestnom hoteli a opäť zaspávam ani neviem ako.

Posledné dni cesty

Dnes mám cieľ prístrešok na Amonovej lúke, čo je celkom štreka, no sú to už posledné dni, to dám aj keby som mal po štyroch ísť. Cestou SNP prichádzam ku Mohyle M.R. Štefánika. Impozantné dielo! Urobím zopár záberov a pokračujem do Karpát.

Počasie je pekné, lesom sa ide skvelo, už mám pred sebou posledných 100 km. To som si predsa kedysi zaumienil dať za deň!
Večer dorážam na Amonovú lúku unavený, ale super šťastný. Už len jeden deň cesty predo mnou. Ubytujem sa v prístrešku. Dorazí tu aj starší párik. Porozprávame trochu, no únava je silnejšia ako ja, takže sa lúčim a hneď zaspávam.

Skoro ráno prechádzam okolo ich stanu a čaká ma posledný deň cesty. Počasie je super, no predpoveď nie je moc priaznivá. Zastavujem sa ešte v Sološnici nakúpiť posledné zásoby. Cesta do dediny sa ukázala byť dlhšia, ako som predpokladal, a tak strácam asi hodinu a pol. Okolo obeda začal poriadny lejak. Schovávam sa pod pršiplášťom a pokračujem. Veď sú to posledné km. Dážď pridáva na intenzite a cesta začína byť taká premočená, že sa už pomaly nedá kráčať. Aj lesné traktory sú ukryté v lese. Skúšam to lesom, no predieranie krovím veľmi nepomáha.

Otáčam to do Pezinka, ubytujem sa tam niekde a ráno to dokončím. Po 15 minútach chôdze dole kopcom však mením názor a vraciam sa hore. Síce silno prší, ale dnes to dôjdem. Som maximálne zablatený. Topánky a rifle mám už také ťažké, že ich nevládzem dvíhať. Je hmla a viditeľnosť asi na 10 m, nevidím značky a na GPS sa nedá pozrieť kvôli dažďu. S hlavou naklonenou dopredu kráčam proti daždu posledné km. Niekde už dôjdem. Na vrchu Somár začínam z úvahou či som sa fakt do toho Pezinka nemal otočiť.

Dážď pomaly ustupuje a ja sa ocitám na Bielom kríži. Už sa cítim ako doma, tu som niekedy bežne chodieval. Bratislava je už neďaleko.
Som však rozhodnutý prespať radšej niekde na terase, ako prísť večer do Bratislavy taký zmoknutý a zablatený. V chatke nachádzam chatára a ten ma nechá prespať.

Ráno si užívam posledné km. V jednej zo studničiek sa opláchnem a pokračujem smer Kamzík. V reštaurácii požiadam tetušku o nabitie telefónu aspoň na pár minút. Máme zatvorené… aha, tak už som v meste. Prechádzam Bratislavou, na Slavíne stretávam kamoša. Ešte zopár cieľových fotiek.
Dal som to!

Zhrnutie

Moja Cesta SNP mi trvala 21 dní. Preskočený hrebeň Nízkych Tatier som potom zdolal spoločne s ďalšou pútničkou v Decembri.

Myšlienky, ktoré ma počas cesty zvykli odhovárať boli napríklad „načo to robíš“, „toľko času si už stratil“, „bolo by rozumnejšie isť na etapy“, „každý sa predsa venuje práci, rodine a ty si tu sám v lese“, „veď ak dôjdeš do BA tak ťa tam aj tak nikto nečaká“.
Som rád že som im nepodľahol a cestu dokočil.

Táto cesta bola pre mňa vyskúšaním si mojich fyzických aj psychických možností. Nikdy predtým som nebol na túre dlhšej ako 30 km.
Teraz je to príjemný pocit cestovať naprieč Slovenskom s vedomím, že som celú túto vzdialenosť prešiel kedysi pešo.

Drahí čitatelia, vydržali ste sa dočítať až sem, tak som presvedčený, že máte správnu vnútornú motiváciu pre túto cestu. Fyzickú silu v sebe nájdete. A čo sa týka výbavy, ta nie je tak podstatná. Slovensko je malá krajina a vždycky sa dá zísť dole do doliny a dokúpiť čo treba.

Veď ako povedal Paulo Coelho,  „Keď niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.“

Vydajte sa na túto cestu čím skôr. Už len preto, že môžete.
Silu do nôh a radosť do srdca!