Hrady východného Slovenska (aktualizované 2024)

Zrúcanina niekdajšieho Makovického hradu zvaného aj Zborovský hrad. Najstaršia zmienka o hrade je z roku 1347, keď Ľudovít I. nariaďoval kastelánom hradu Štefanovi a Jurajovi Bebekovcom, aby nebránili Bardejovu užívať majetok Mokroluh. Pre hrad bolo významné obdobie rokov 1548 – 1601, keď bol v rukách magnátskej rodiny Serédyovcov. Vtedajšia renesančná úprava mala slúžiť fortifikačným úlohám v rámci celokrajinskej obrany proti Turkom. Od roku 1601 patril Rákócziovcom a v roku 1683 ho zbúralo cisárske vojsko. Potom už hrad neobnovili. Hrad pozostáva zo stredovekého gotického jadra s mohutným donjonom, palácom a kaplnkou, ktoré prešli renesančnou úpravou.

Zrúcaniny hradu sú vysoko nad obcou. Bol postavený asi v 2. polovici 13. storočia. Niekoľkokrát bol prestavaný, rozšírený a opevnený. Hrad Brekov pozostáva zo stredovekého, na temeni vrchu situovaného hradu a z podhradia. V 1. tretine 15. storočia bol zosilnený a mal dôležitú vojenskú úlohu vo vnútropolitických nepokojoch. V roku 1644 bola časť hradu v rámci vojenských trestných sankcií rozvrátená. Avšak obytné trakty boli ešte v roku 1698 obývané. Hrad zanikol najpravdepodobnejšie až začiatkom 18. storočia. Stavby prvého nádvoria sa nezachovali a z druhého nádvoria sa zachoval iba jeden múr priechodnej veže. Južne od stredovekého paláca sa zachovali tri miestnosti s valenou klenbou a obvodové murivo hradnej kaplnky.

Zrúcanina hradu Slanec je nad obcou na hradnom kopci. Vznikol na staršom pravdepodobne hradištnom areále z konca 2. polovice 13. st. Dali ho vystavať pravdepodobne Ábovci. Prvú písomnú správu o ňom máme z r. 1281. Vtedy už stál kamenný hrad s okrúhlou útočištnou vežou. V r. 1440 počas vnútropolitických nepokojov bol spolu s obcou vypálený, ale v nasledujúcich rokoch opravený. Dnes je hrad zväčša v rumoch, najzachovalejšia je útočištná veža a obvodové murivo niekdajšieho paláca s kaplnkou, kde zostalo aj niekoľko gotických kamenných detailov okien a portálov.

Nad obcou sa vypína zrúcanina hradu so zvyškami gotického vnútorného hradu s dojonom a palácom a vonkajšieho renesančného opevnenia s okrúhlymi delovými baštami. Hrad postavili v r. 1357 za Jána Turnianskeho, ktorého rod dostal do majetku Turňu v 1. polovici 13. st. za zásluhy preukázané panovníkovi počas tatárskeho vpádu a obnovy krajiny. Nie je známe, či išlo vtedy o novostavbu, alebo o obnovu a prestavbu staršieho hradu, ktorý mohol vzniknúť niekedy v polovici 13. st. V protihabsburskom feudálnom Thokolyho povstaní dal cisársky generál Schultz v r. 1685 hrad zbúrať, aby sa nedostal do rúk povstalcov. Od tých čias nebol obnovený.

V starších prameňoch je Holumnický hrad uvádzaný ako Holumnický zámok. Zrúcaniny zámku sú za obcou na miernom návrší. Zámok bol typu goticko renesančných zámkov bez veží, štvorcového pôdorysu a pochádzal z prelomu 15. a 16. st. Neskôr ho upravili. Jeho trojpodlažné obvodové múry majú štrbinové strieľne a zvyšky renesančnej polkruhovej štítkovej atiky.

Kežmarský zámok je na severnom okraji mesta. Je renesančnou prestavbou staršieho gotického hradu, vybudovaného v 15. až 16. st. čiastočne na mieste bývalého kostola sv. Alžbety, spomínaného v r. 1251. Renesančná prestavba z konca 16. st. bola v r. 1624 nákladne obnovená. Ranobaroková prestavba zámockej kaplnky je z r. 1658. V r. 1741 a 1787 zámok vyhorel. V priebehu 19. st. došlo k devastácii objektu. Začiatkom 20. st. zámok čiastočne upravili a priestory využili pre múzeum. V r. 1940 sa uskutočnili interiérové úpravy nádvorného krídla pre mládež. Od r. 1960 prebieha rekonštrukcia celého objektu pre účely múzea.

Zrúcanina hradu je nad obcou Kamenica. Zo stredovekého hradu a jeho renesančného opevnenia zostali iba rozváľané zvyšky múrov. Vznikol asi v 2. polovici 13. st.. Zanikol po obliehaní cisárskym vojskom v r. 1558. Časť zrúcanín použili v r. 1816 na stavbu liehovaru. Hrad pozostával z horného gotického hradu s donjonom a palácom na nádvorí a z predhradia, oddeleného od hradu hlbokou priekopou. 

Zrúcaniny hradu sú na skalnatom kopci Zámčisku, naproti mestečku. Pochádzajú z gotického hradu, budovaného v rokoch 1410 – 1420 na starších zvyškoch pôvodného hradu, ktorý bol zničený v roku 1312. Prvý historický kamenný hrad vznikol pravdepodobne koncom 2. tretiny 13. storočia. Po upevnení politickej moci Anjouovcov, Ľudovít I. daroval hrad svojmu vychovavateľovi Petrovi Poharosovi s výslovným zákazom znovupostavenia hradu. Až nový majiteľ Andrej Kokai (1410) prikročil k obnove. Na rozkaz dvora a snemu bol v roku 1715 úradne  zbúraný, aby sa nemohol stať strediskom protihabsburského povstania. Pôdorys hradu je takmer nedotknutý, len pri dolnom dvore sú silné deštrukcie.

Zrúcanina a lokalita niekdajšieho hradu je nad obcou Lipovce. Obec je známa prameňom minerálnej vody Salvator. Hrad sa prvý raz spomína v roku 1262. Ranogotická stavba bola zbúraná v r. 1591. Opravené obytné časti hradu zanikli už začiatkom 18. storočia. Zachovali sa len nepatrné zvyšky základov a prstencový val.

Zrúcanina niekdajšieho hradu sa nachádza pri červenej turistickej značke vedúcej z obce Haningovce na Forgáčku. Z hradu zostali už len takmer úplné rozvaľané zvyšky múrov hranolovej šijovej veže a paláca s kaplnkou. Hrad bol vybudovaný v polovici 14. st. Pomenovanie gotického kamenného hradu v r. 1411 ako Castrum Wywar (Nový hrad) potvrdzuje, že tam mohol stáť starší hrad. Nový hrad mali v 40. r. 15.st. v rukách bratrícke vojská. Pri obliehaní v r. 1557 vyhorel a už ho neobnovili.

Východne od obce na strmine Zámok (661m) sa nachádzajú ruiny Zbojníckeho hradu nazývaného aj Nový Soľný hrad. Údajne bol postavený v 9. st. na obranu soľných prameňov v Solivare. Zbúraný bol v r. 1715 na základe rozhodnutia snemu.

Lokalita románskeho hradu je situovaná do valového opevnenia staršieho hradiska nad obcou. Hrad sa ako castrum spomína v r. 1243. Zanikol pravdepodobne v 14. st., pretože vtedy sa na mieste dnešného kaštieľa staval nový hrad. Jeho rýchle miznúce ruiny sú dnes skryté v hustom lese na západ od Jelšavy. V západnej časti rozvalín čnie blok kamenného muriva bývalej hlavnej veže, ktorá posilňovala hradby na ich najprístupnejšej strane. 

Hrad je nad obcou na vysokom homolovitom kopci. Kamenný gotický hrad vznikol okolo r. 1320 a stavali ho Mariášovoci, vlastníci baní na Spiši, ktorí si vybudovaním hradu chceli zabezpečiť dôležitú cestu údolím Pačajského potoka. Významné stavebné obdobie hradu súvisí s rodom Andrássyovcov, do vlastníctva ktorých sa dostal hrad v r. 1642 po viac ako 60-ročnom úsilí (Andrássyovci boli od r. 1578 kapitánmi hradu). Múzeálne zbierky hradu boli pre verejnosť otvorené v r. 1910.

Na vrchu nad obcou sú zrúcaniny hradu, ktorý vznikol po r. 1243. Prvý raz sa spomína v r. 1271. V 1. polovici 15. st. bol prestavený a neskôr Husitmi opravený. V r. 1702 vyhorel a bol iba núdzovo opravovaný. Koncom 18. st. už nebol obývaný. Najstaršie zachované časti hradu sú gotické. Z paláca zostali len základy. Z rozsiahlych budov situovaných do pretiahnutého opevnenia zostali iba silne deštruované obvodové murivá, zväčša renesančné. Hrad bol ťažko dostupný, a preto mal na dopravu paliva a iných potrieb výťahové zariadenie. Cestu vedúcu na hrad zabezpečovali menšie samostatne opevnené veže pri rampách. Pod hradom na svahu bola zlievareň na delá.

Zrúcanina hradu Plešivec je neďaleko ref. kostola v Hradnej ulici. Pamiatku hradu zachovalo pomenovanie neskoršie vzniknutej Hradnej ulice. Hrad dal postaviť Dominik Bebek okolo r. 1320. Bol typom vodného hradu, stavaného na ochranu mýta pri obidvoch mostoch na frekventovanej obchodnej ceste. V polovici 16. st. bol včlenený do sústavy protitureckých obranných hradov a pri veľkom nápore tureckého vojska do gemerskej banskej oblasti v r. 1558 vyhorel. Zastaralý a poškodený hrad v r. 1567 zbúrali. Zostali z neho len nepatrné zvyšky obvodového muriva obstavané novými obytnými a hospodárskymi prístavbami. 

Zrúcanina niekdajšieho Bebekovského hradu. Pôvodne hrad vznikol po r. 1432 ako vodný. V r. 1559 patril k tzv. strážnym hradom protitureckej obrany. Po Rákocyho povstaní bol hrad tak silne poškodený, že v neskoršom období opravili iba niektoré časti na bývanie. Západný hrad s dvoma nárožnými baštami bol v 19. st. prestavaný na kúriu. Z celého objektu zostali zrúcaniny juhovýchodnej bašty, romantický upravenej neogotickými oknami a terasou, ďalej silne deštruovaný pôvodný vchod z východnej strany a vedľajšia polygonálna bašta ako aj pozostatky základov. Do južného krídla hradu, ktoré sa nezachovalo, postavili začiatkom 19. st. nový hradný múr s veľkou mrežovou parkovou bránou. Deštruované je aj severné krídlo, na mieste ktorého stojí dnes hospodárska budova.

Zrúcanina Spišského hradu je na skalnom hrebeni nad Spišským Podhradím a Hodkovcami. Pôvodne župný hrad, ktorý podľa poľského kronikára Boguchwala existoval už v r. 1113. Prvý historický doklad o ňom máme až z r. 1209, keď bol sídlom Spišskej župy. Vnútorné jadro hradu malo už pred tatárskym vpádom kamenné ohradie, ktoré dal vybudovať po r. 1221 vojvoda Koloman, syn Ondeja II. a ktoré v r. 1241 úspešne vzdorovalo útokom tatárskych vojsk. Hrad po veľkom požiari v r. 1780 bol silne poškodený a pomaly pustol. Hradné múry spolu s bránami a vežami aj napriek značnej deštrukcii sa dajú dobre rekonštruovoať, pretože rumoviská nepohltila vegetácia, ktorá na vápencovej skale nerástla, takže hrad je v siluete pôdorysu dobre zachovaný. V súčasnosti na hrade prebiehajú rozsiahle rekonštrukčné práce.

Zrúcanina a zachovaná časť hradu je nad mestom. Patril do sústavy hraničných hradov, ktoré mali chrániť dôležité cesty vedúce do Poľska. Pevné historické údaje o ňom sú až zo začiatku 14. st. Hrad však museli postaviť skôr. Predpokladá sa, že stredoveký kamenný hrad, ktorého útočná veža sa zachovala, vybudoval krakovský a sandomiersky knieža Boleslav, manžel dcéry Belu IV. V rokoch 1308-1312 bol v moci Matúša Čáka Trenčianskeho. V roku 1825 odpredal štát hrad súkromníkovi J. Reisovi, ktorého rodina prepustila hrad mestu, lebo nebola schopná objekt udržiavať. Hrad pomaly pustol. V r. 1883 ho mesto predalo poľským statkárom Zamoyskowcom, ktorí dali opraviť kaplnku a obytný trakt na južnej terase. Po r. 1945 zriadili v tomto trakte školu. Horný hrad však zostal naďalej zrúcaninou. 

Zrúcanina hradu je nad obcou pri ceste do Starej Ľubovne. Založil ho v . 1294 Detrich zo Spiša. Renesančné opevnenie hradu uskutočnili Horváthovci, ktorí ho dostali do rúk v r. 1505. V 17. st. vybudované stavby zmenili hrad na kaštieľ. Ked bol v r. 1715 vydaný cisársky rozkaz na demoláciu uhorských hradov, Plaveč nebol zbúraný, lebo uznali, že mal charakter obývaného kaštieľa. Väčšie adaptácie na začiatku 19. st. mali slúžiť bytovému luxusu. V r. 1856 hrad vyhorel a od tých čias je zrúcaninou. Zvyšky hradných múrov sú značne poškodené. Najsúvislejšia je časť obvodového muriva obytného krídla a zvyšky delovej bašty na severnej strane areálu.

Zrúcanina hradu je nad osadami Podčičva a Sedliské. Hrad sa prvý raz spomína v r. 1270 (castrum Chichva). V r. 1414 ho opisujú ako murovaný hrad. Po požiari v r. 1527 ho obnovili. V 17. st. hral dôležitejšiu úlohu v protihabsburských povstaniach. V r. 1784 ho spustošili povstalci, ale začiatkom 18. st. bol znovu opravený a v r. 1704 opäť dobudovaný. Po víťazstve cisárskych vojsk ho úradne zbúrali (1711) a odvtedy leží v ruinách. Najstaršie jadro hradu tvorí polygonálne obohnaná stredoveká časť s valene zaklenutými miestnosťami (pod terénom) pri múre, naproti bráne, ktorá je zosilnená obrannou vežou. Dispozícia stavby je pomerne zachovaná, ale čnejúce múry sa rýchlo rozkladajú.