Tento článok opisuje moju prvú cestu Rumunskom. Odvtedy som ho navštívil veľakrát a preto som spísal praktického sprievodcu pre cestovanie rumunskom (najmä autom), ktorý nájdete tuto https://nakrajsveta.sk/cestovanie-rumunsko/
V Rumunsku som bol prvý krát počas svojho Balkánskeho výletu v lete 2018. Vtedy sme ho navštívili len na 2 dni, kedy sme autom jazdili hlavne pozdĺž Dunaja smerom do Srbska.
Rumunsko ma ale príjemne prekvapilo. Stav ciest, príjemný ľudia, neotravný policajti a divoká neskazená príroda z ktorej dýcha sloboda ma lákali si rumunský roadtrip urobiť ešte raz.
Obsah
Geograficky máme jeho najzaujímavejšie miesta len trochu ďalej od domu ako Bratislavu. Lenže teraz počas koróny, bolo potrebné počkať, kým sa otvorí Maďarsko a aj samotné Rumunsko, ktoré nás tesne pred začiatkom výletu zaradilo medzi zelené krajiny, a teda žiaden test nebol potrebný.
Maďarskom sme tranzitovali po vyznačených diaľničných koridoroch. Označené sú aj miesta, kde ako tranzitujúci môžeme zastaviť. Je ich asi 10 na celé Maďarsko.
Sme v Rumunsku
Hranicami sme prešli behom minúty. Je však už podvečer a preto hneď hľadáme miesto na spanie.
Prvú noc spíme v aute pod lesom na hranici národného parku Apuseni. Postup je nám už dobre známy, upratať, auto pripraviť na spánok a osobná hygiena na jednom mieste, spánok na druhom. Je to takto bezpečnejšie a nenápadnejšie, keď proste niekde nenápadne zastaví auto a žiaden ďalší ruch sa okolo neho nedeje.
Prespávame v centre dediny pod nočnou lampou.
Ráno vyrážame do hôr. Prší, cesta je úzka. strmá ale je v dobrom stave. Na vrchu serpentín s krásnym výhľadom na okolitú prírodu raňajkujeme.
Kľukatou cestou ďalej pokračujeme do známej ľadovcovej jaskyne Scarisoara, najväčšej ľadovcovej jaskyne v Rumunsku. Príroda je krásna, nedotknutá, žiadne rúbaniska. Zelené listy, hrubé kmeňa starých stromov. ploty obrastené mokrým machom a drevené stĺpy s optickým vedením. Áno, aj tuto v 1300 m n.m majú optiku. Nedivím sa, Rumunsko má predsa najlepší internet na svete!
Jaskyňa Scarisoara je zavretá. Ochotný personál mám však otvára bránu a necháva aspoň nazrieť.
U miestneho deduška nakupujem takzvaný sirup. Neviem čo od neho očakávať, ale páči sa mi ako si ma pred nákupom očami premeriaval a potom mi starostlivo vybral ten správny spomedzi ďalších šiestich.
Cestou dole obdivujeme úžinu podobnú našej Zádielskej doline. Je v nej tiež veľa jaskýň a vodopádov. Napriek tomu, že je tu už celkom slušné množstvo rumunských turistov, väčšina atrakcií je stále zavretá.
Dnešný večer chcem stráviť u couchsurfera v meste Sibiu. Cesta do mesta je ale dlhá, a tak zaspávame na diaľničnom odpočívadle, pol hodinu cesty od Sibiu.
Prvý krát v Rumunskom meste
S couchsurferom Florinom sa stretávame na druhý deň v čase obeda. Varíme u neho a rozprávame o živote v Rumunsku. Podvečer ideme pozrieť mesto. Je pekné, ale nám strašne pripomína tie naše, napríklad Bardejov či Košice a tak robíme rozhodnutie nesústrediť sa viac na mestá, ale hlavne na prírodu, ktorej má Rumunsko požehnane.
Od Florina odchádzame ráno rovno na tú, pre mňa najkrajšiu časť Rumunskej cesty – známy Transfagarašan.
Cesta sa krúti serpentínami do výšky vyše 1300 m.n.m, kde nás privíta zákaz vjazdu. Hore je vraj 6 metrov snehu. Nemám to ako overiť, no všade dookola sú kamery, tak sa rozhodujem zákaz neporušiť a radšej idem zistiť ako ísť hore iným spôsobom.
Ak vás zaujíma ako cestovať Rumunskom, môžete si prečítať môjho sprievodcu tuto https://nakrajsveta.sk/cestovanie-rumunsko/
Na Balea jazero až do výšky 2040 m n.m totiž vedie lanovka a dá sa ísť dokonca aj pešo.
Rozhodujeme sa pre lanovku. 18 euro tam aj naspäť je dosť, no už sme tu, inak Transfagarašan neuvidíme, a, na Slovensku by to stálo aj tak aspoň 2x viac.
Výhľad z lanovky s prevýšením vyše 700m ponad Tranfagarašanské serpentíny je úchvatný. Je však tiež jediný, keďže hore je taká silná hmla že nás z nej akurát bolia oči.
Aj tak tento výlet neľutujem. Výhľad z kabíny lanovky stál za to.
Po stopách Drakulu
Poobede pokračujeme smerom Brašov, teda najprv na známi Drakulov hrad v obci Bran. Ponáhľam sa, posledný vstup je o 16:00, ktorý stíhame na minútu presne.
Hrad je inak veľmi komerčná záležitosť, najviac si užívam asi len pocit, že sme tu praktický sami.
Inokedy sú tu istotne veľké davy, čomu nasvedčuje aj turistická infraštruktúra navôkol hradu a všemožné zákazové značky.
Okolie hradu a aj jeho vnútro je však pekne upravené. Nachádza sa v ňom niekoľko dokonale dobovo upravených komnát a z vizuálne zaujímavým obsahom, premietaním strašidelných videí na steny a podobne.
Večer sa rozhodneme stráviť v meste Brašov, no po príchode začne silno pršať, reštaurácia do ktorej sme sa tešili je kvôli korone zavretá, nemáme ani kde poriadne zaparkovať a hotel, ktorý som pôvodne chcel rezervovať sa neozýva.
Sme sklamaný, najesť sa musíme pred Lidlom na parkovisku, stále prší a tak sa nám tu už ani nechce ďalej ostať. Tetuška na telefóne druhého hotela je milá, je jej ľúto, že Brašov opúšťame no už sme sa rozhodli. Autom smerujem hore na kopec, s ktorého je dobrý výhľad na mesto. Užívame posledné daždivé výhľady a smerujeme serpentínami preč.
Brašov má toho určite veľa čo ponúknuť, ale myslím že hlavne backpackerom. My sme autom, a tak radšej využijem jeho potenciál sa túlať niekde po dedinkách. Mesto sa všeobecne ľahšie navštevuje aj verejnou dopravou a tak si ho nechám na neskôr.
Noc teda trávime zase v aute, ale tak nám to aj vyhovuje. Parkujem blízko hotelového rezortu priamo pod lampou. Schovávať sa nemáme prečo, tak nech aj okoloidúci majú ten dojem.
Okolo Transfagarašanu
Ráno smerujeme opäť na Transfagarašan, avšak z druhej strany. Po ceste míňame dedinky z drevenými kostolíkmi.
Na Transfagarašane chceme navštíviť známu priehradu Vidaru a hrad Poenari, teda skutočné Drakulove sídlo.
Hrádza priehrady je vraj už po záruke, hovoria miestny. Robia sa na nej opravy, no koľko vydrží to nikto nevie.
Skutočným Drakulovým sídlom je hrad Poenari
Na hrad Poenari vedie 1480 schodov, čo je poriadna fuška na dobrú pol hodinu chôdze. Dnes spíme na ubytku, hovoríme si pri bráne hradu kompletne spotený a unavený. Niet divu, že tento hrad nebol nikdy dobitý.
Hrad sú v podstate len ruiny, bez strechy, no výhľad stojí za to. Je tu cítiť silnú historickú atmosféru, ktorú dotvárajú aj sochy ľudí napichnutých na kôl a iné nástroje popravy.
Dole v reštaurácii si dávame rumunskú tradičnú pochúťku Mamaliga s bryndzou a smotanou a pokračujeme ešte ďalšia dve hodiny pohodovej cesty rumunskym vidiekom do penziónu.
Na druhý deň ráno vyrážame neskoro, no kto mal vedieť čo všetko nás tento deň čaká. Transalpina je ešte zavretá, no chcem sa dostať aspoň pod ňu, a prípadne prejazdiť jej zvyšnú otvorenú časť smerom k Sebes.
Cestička je kľukatá ale je v dobrom stave. Prechádzame okolo priehrad, hustých lesov a malych dediniek. Miestami nemáme signál a nevidíme žiadne auto aj 20kilometrov. Jazdím 50tkou, viac netreba. Takto stíhame vnímať čo sa okolo nás deje, je to bezpečnejšie ak by nám niečo vletelo do cesty, a keďže neviem kde bude dalsia benzinka, aj spotreba je takto príjemná.
Navštevujeme Transalpinu
Poobede prichádzame na Obârşia Lotrului, teda križovatku kde sa na ľavo ide hore do najvyššej časti Transalpiny a vpravo smerom na Sebes. Lamanou nemčinou spovedám nemeckého motorkára, vraj na ľavo je to zavreté, ale dá sa ísť aspoň smerom na Sebes. To mi ale nestačí, a vyberám sa aspoň pozrieť tu závoru. Cestou však vidím motocykle na českých značkách a tak zastavujem auto, vbehnem do reštaurácie a hľadám hocikoho kto rozumie slovensky.
Chlapci cestujú z Bulharska, tiež chcú na Transalpinu. Vraj tu bol nejaký maďar, ktorý sa previezol aspoň po prvý sneh, teda miesto, od ktorého sa už ďalej pokračovať nedalo.
Nedá mi to a chcem to skúsiť.
Autom smerujem k zákazu a tesne pred ním ma obehne rumun na veľkom suv ktorý si to suverénne preletí krajnicou okolo zákazu.
Nasledujem ho a dobrodružstvo začína.
Je miestny a tak si to s tým 4×4 v zátačkách poriadne švihá. Moju 22 ročnú octaviu však trápiť nebudem, aj keď má motor 110kw, idem opatrne. Vybehnúť mimo cestu by v kombinácii s porušením zákazu vjazdu asi nebolo moc príjemné.
Cesta začína serpentínami a scenériou podobnou ceste z Štrby na Štrbské pleso, akurát je strmšia, radím medzi 1 a 2. Motor je v kuse v otáčkach, naplno zapínam aj kúrenie v kabíne nech trochu odoberie teplo chladiacemu okruhu motora a zabráni prípadnému prehriatiu.
Stromy sú čoraz menšie a po pár minútach ostrých zákrut sa dostávame do výšky 1700 m.n.m kde už nerastie nič. Prevýšenie je cítiť aj na našich bubienkoch.
Cesta je suchá, no navôkol čoraz viac snehu. Adrenalín vo mne stúpa. Žiadne auto okrem môjho tu nie je. Každou zákrutou čakám ten magický moment, teda kopu snehu, cez ktorú sa nebude dať už ďalej ísť.
Ono to však stále ide, a po 20 minútach nádherných výhľadov a extrémneho trápenia 22 ročného motora sme na vrchole cesty vo výške 2145 m.n.m.
Zastavujem na krajnici, motor nechávam dochladiť a užívame si výhlady.
Po chvíli motor vypínam a ostávame v tichu, ani vietor nefuka.
Podvedome načúvam, či sa k nám neblíži nejaké policajné auto a vyberám drona, nech túto nádheru zachytím v plnej paráde.
Dron, Mavic Mini 2, upozornuje na vysokú nadmorskú výšku, no inak lieta bez problémov.
Po chvíli je počuť zvuk motorov, blížiacich sa k nám.
Prichádzajú česi, tiež si prišli vychutnať túto nádheru. Avšak, urobia fotky a idú hneď dole, naspäť tou istou cestou odkiaľ prišli.
My ostávame hore a ja sa z dronom snažím preletieť čo najďalej, prípadne zistiť nakoľko je cesta prejazdná. Natočím niekoľko záberov no napriek tomu, že sa to zdá vizuálne v poriadku ďalej nepokračujeme a vraciame sa tou istou cestou dole. Najvyšší bod sme aj tak už dosiahli a myslím, že na tento deň sme mali šťastia až až.
Schádzame dole, žiadne prekvapenie nás už chvalabohu nečaká a smerujeme pomalým tempom na mesto Sebes, teda po zvyšnej časti Transalpiny.
Plánom dnešného dňa bolo ešte stihnúť známe historické miesto Sarmizegetusa Regia v Rumunskom národnom parku Grădiștea Muncelului-Cioclovina, no nechávame si to na zajtra a zaspávame opäť na diaľničnom odpočívadle.
Rumunská Sarmizegetusa Regia
Ráno smerujeme úzkou strmou cestou na vrch kopca, kde sa Sarmizegetusa Regia nachádza. Miesto je otvorené až od 10tej hodiny, pravdepodobne kvôli jeho odľahlosti.
Úprimne, nie je veľa miest na svete, ktoré na mňa tak silno zapôsobili ako práve toto. Staré vysoké a hrubé stromy obklopujúce opracované kamene kruhových tvarov na mieste, kde je sústredená silná zemská energia.
Tú je najmä cítiť medzi chrámom a oltárom.
Najlepšie je tuto chodiť bosý. Veľa miestnych to tiež takto robí.
Týmto pokojným miestom, plným živej energie ukončujeme náš týždňový rumunský roadtrip a večer už spíme doma na Slovensku.
Rumunsko ma príjemne prekvapilo. Cítil som sa tam maximálne bezpečne a oproti mnohým západným krajinám aj omnoho slobodnejšie.
Ďalšie informácie 💬
Viac informácií o jednotlivých krajinách nájdete na stránke Krajiny
Všetky moje cestopisy a články o Rumunsku
Moje cestopisy a články
- Roadtrip po Baltických krajinách, alebo čo môžete vidieť v Litve, Lotyšsku a Estónskom národnom parku Soomaa
- Cestovanie na Ukrajine
- Cestovanie po Rusku v ťažkých časoch
- Cestovanie po Bielorusku
- Ako precestovať Mongolsko – kompletný sprievodca
Máte vlastné skúsenosti prípadne typy pre cestovateľov čo navštíviť ? Podeľte sa s nimi v komentároch ✍️
Pridaj komentár