Orlia prť🏞️ – extrémna náročná túra v Tatrách, ktorú zvládneš bez vodcu (aktualizované 2024)

Extrémna náročná túra, na ktorej za jeden deň prekonáš prevýšenie 2299 m a dĺžku 30 km. Nachádza sa v Poľských Tatrách a je považovaná za najťažšiu a najnebezpečnejšiu turistickú trasu.
Začína v sedle Záwrat (2159m.n.m) a končí v sedle Kryžne (2112m.n.m). Prevýšenie 2299 m.n.m sa nazbiera po červenej značke medzi týmito sedlami, keďže trasa traverzuje niekoľko poľských vrcholov, na ktoré je nutné prudko stúpať a vzápätí prudko klesať, to všetko po reťaziach a rebríkoch.
Preto náročná túra.

Kedy sa dá náročná túra Orlia prť absolvovať🥾

Túru je možné absolvovať celoročne. Neplatí na ňu teda žiadna turistická uzávera. Je však nutné počítať s tým, že v zime sa jej náročnosť výrazne zvyšuje a je tiež nutné patričné vybavenie. V lete, ak máte istý krok a nemáte strach z výšok, tak si vystačíte len s bežnou vysokohorskou výbavou.

Ako sa na túru Orlia prť pripraviť 🎒

Všetko závisí od vašich skúseností. Táto náročná túra sa však výrazne nedoporučuje začiatočníkom, a to ani v prípade, že sa na ňu cítia fyzicky fit.

Je potrebné mať istý krok. Tiež vedieť, ako sa správať na reťaziach (1 reťaz 1 človek) a nemať strach z výšok. V niektorých úsekoch trasy je dokonca nutné preskočiť z jednej skaly na druhú, kde pod sebou budeš mať priepasť niekoľko desiatok metrov.

Napriek vyššie uvedenému, technické pomôcky ako laná, sedáky či feratové sety nie sú potrebné, no ak váhaš, tak ich radšej zober. Zvýšia tvoju bezpečnosť a znížia šancu, že to vzdáš.

Je na Orliu prť nutný sprievod horského vodcu

Nie

Aké prevýšenie na Orlej prti očakávať ?

Trasa ide hore a dole takže dokopy to je vyše 2299 m. To je toľko ako, keby si šiel za jeden deň 2x na Rysy.

Koľko trvá prechod Orlej prti ?

Je to 17 hodinová túra.
Ja som ju zvládol za 15 hodín.

Môj prechod náročnej túry – Orlia prť 🚶

Do Tatier som prišiel večer. Prespal som v aute a vstal o tretej ráno. Auto nechával zaparkované na Lysej Poľane a pešo prešiel hranicami do Poľska. Parkovisko na Pálenici Białczańskej bolo skoro plné a asfaltkou na Morské oko už takto skoro ráno išlo veľa turistov.

Odbočil som na zelenú značku, na ktorej sa nachádza nádherný vodopád Siklawa

Po chvíli som bol v doline 5 plies alebo Stawov, ako ju Poliaci nazývajú.

Chodník ďalej pokračuje modrou značkou až do sedla Záwrat.

To je začiatočným bodom Orlej Prte. 12,7 km trasa do sedla Záwrat mi trvala 4 hodiny s prevýšením 1199m. Zvláštne bolo, že únavu som skoro nepociťoval. Počas celej cesty, resp. mimo jej asfaltovej časti, som stretol menej ako desať turistov.

V sedle, začiatku tejto náročnej túry, sa však zhromaždilo asi tucet ľudí, keďže je križovatkou ďalších dvoch turistických trás.
Každý z nás sa však zberal na Orliu Prť. Turisti nasadzovali sedáky a prilby. Skupinka mladých žien váhala, či majú na Orliu prť vôbec nastúpiť. Starší pán im povedal, že je to náročná túra a veľa ľudí sa už v tomto sedle radšej otočí a ďalej nepokračuje.

Bez zbytočného odkladu som začal trasu. Hneď, pár metrov po nástupe, začínajú reťaze. Bol pekný deň, 9 hodín ráno. Skúsil som chodiť bez použitia reťazí. Išlo to celkom dobre, a tak sa mi úspešne podarilo obehnúť niekoľko váhajúcich turistov blokujúcich reťaze.

Po asi 20 minútach som sa dostal do žľabu, kde už mali všetci turisti kompletné horolezecké a feratové vybavenie, a tak som upustil od svojho zámeru prejsť trasu bez použitia technických pomôcok a reťaze sa odteraz stali mojím najlepším priateľom.

Turistov som obehol a ďalšiu hodinu som bol na ceste sám. Skalné zrazy miestami dosahovali úctyhodnú hĺbku. Konečne poriadna náročná túra, povedal som si.

Plný endorfínov som dosiahol Kozí vrch, kopec na ktorom sedela skupina turistov, ktorá prišla po žltej značke hore, len za výhľadmi.

Počasie bolo slnečné, no sem tam sa objavili tmavšie mraky. Nechcel som, aby ma búrka zastihla tuto a znemožnila môj zámer prejsť túto náročnú túru na jeden záťah, a tak som radšej pridal do kroku.

Cesta ďalej pokračovala klasickým chodníkom. Pôsobilo to tak, že najexponovanejšiu časť tejto náročnej túry už mám za sebou.
Oh, ako som sa mýlil! Po 500m začala ďalšia náročná pasáž, plná strmých výstupov, kde bolo nutné liezť po 4-roch a prekonávať prevýšenia neraz aj 200 m. V zápätí potom schádzať prudko dole len na to, aby som mohol ísť zase prudko hore.

Orlia prť je vlastne taká hrebeňovka Tatier na poľský spôsob. Vraj tu zahynulo už vyše 120 ľudí.
Reťaze tam boli však mocné, z rebríkov tiež bolo cítiť masívnosť, takže aj keď bola podo mnou neraz niekoľko sto metrová priepasť, stačilo sa pevne držať a dalo sa to zvládnuť.

Prvá únava na mňa prišla na Prostrednom Granáte. Výhľady boli úchvatné, no prudké stúpanie a klesanie si vypýtalo svoju daň. Všetko som už mal zjedene a po hodine som už cítil taký hlad, že aj tou trávou na okolo by som nepohrdol. Keď som potom videl okoloidúceho turistu z čokoládou, mal som mu ju chuť vytrhnúť. Namiesto toho som sa však dal s ním do reči a spolu sme si po Poľsky zanadávali „o ku*** tu zaše také je**** mejsco“.

Nazbieralo sa nás 6, čo sme takto hodnotili náročnosť a exponovanosť terénu.
Zdá sa, že Poliaci a východniari majú toho veľa podobného.
Na vrchu Malá Bučinová som sa oddelil od skupinky a do sedla Kryžne pokračoval sám.

Ledva som sa tam doplazil. Asi nikdy som nemal taký hlad, ako vtedy. Túru som začal s plným ruksakom, no očividne som nebol pripravený na tak silný energetický výdaj.
Mal som chuť jesť už aj kamene. Ich farby skutočne začali pôsobiť lákavo.

Dve okoloidúce turistky + mapa + môj rozum a žalúdok ma posielali naspäť do doliny 5 plies, kde by som za dve hodiny našiel chatu, jedlo, potom išiel časť cesty po rovnej asfaltke a podľa mapy by som ešte aj skôr došiel k autu, no dal som na hlas svojej intuície a šiel dole po žltej značke, smerom do doliny, kde podľa mapy však nič nebolo.

V tejto oblasti som ešte nebol, a tak dávam radšej prednosť objavovaniu, ako plneniu brucha. Keď som kedysi zvládol 21 dní nejesť, tak musím zvládnuť ešte tých pár hodín.

Náročná túra pokračovala strmou skalnou suťou. Našťastie veľa ľudí tam nebolo, takže kamenná lavína, ktorú som čas od času nechtiac spustil, nemala koho zasiahnuť.
Po 2 hodinách som prišiel k červenému plesu, od ktorého sa cestička začala zužovať. Po hlave ma udierala kosodrevina, často som sa brodil potokmi a pýtal prečo ma tu intuícia poslala, keď na druhej trase, kratšej, ma čakala krásna asfaltka.

Po hodine boja som prišiel na rovinu, kde sa cesta rozširovala, chodník bol každým krokom viac upravený. Objavili sa aj drevené schody a rovné chodníky po ktorých som prišiel na lúku kde sa pásli ovce.

Stálo to za to, bolo tam krásne! Niekoľko svadobných fotografov fotilo nevesty počas zapadajúceho slnka. Postupne som zišiel dole po schodoch na Pálenicu Balcialsku a pešo naspäť k autu na Slovensko.

Ďalšie informácie 💬

Ďalšie zaujímavé články

• Rumunský roadtrip 🚘
• Roadtrip po Baltických krajinách, alebo čo môžete vidieť v Litve, Lotyšsku a Estónskom národnom parku Soomaa
• Netradičný pôst, alebo 21 dní bez jedla

Moje cestopisy a články o cestovaní

• Ako precestovať Mongolsko – kompletný sprievodca
• Ako na cestovanie po Afganistane počas vlády Talibanu
• Cestovanie na Ukrajine
• Cestovanie po Bielorusku
• Ako na cestovanie po Iraku – kompletný sprievodca
• Cestovanie po Rumunsku, tipy na výlet autom, čo navštíviť a nevynechať