Sibírsky Ojmiakon leží v extrémne studenej oblasti. Aktuálne ho obýva približne 900 obyvateľov, poväčšinou sú to dôchodcovia, ktorí sú potravinovo maximálne sebestační.
Obsah
Jurij, ktorého som v dedine spoznal ako prvého, má 5 deti. Jeho dospelé 3 deti žijú v neďalekom asi 400 km vzdialenom Uct-Nera. Mladý syn a dcérka žijú ešte s ním, no keď dosiahnú školopovinný vek, odídu do Jakutsk a, pravdepodobne, sa do Ojmiakonu už nikdy nevrátia.
Tak ako väčšina ľudí, ktorých som spoznal v Jakutsk.
Život v sibírskej dedine Ojmiakon
Život na dedine, kde sú v zime extrémne mrazy a v lete silné horúčavy nie je jednoduchý. Človek, ktorý si na neho zvykol, v meste už nedokáže žiť. To platí aj naopak. Dedina Ojmiakon je naviac asi 200 km od hlavnej cesty a 1000 km od Jakutsk, čo ju robí aj geograficky vzdialenou od civilizácie a jej komfortu.
Napriek tomu je však príjemné vidieť, ako málo stačí ľuďom k životu. Ojmiakon má vlastné kultúrne centrum, spoločnú kotolňu, školu a dokonca maličký obchod.
Dôchodky v tejto oblasti sú okolo 500 €, za čo by sa ani priemerný Slovák nemusel hanbiť.
Domy majú silnú izoláciu, dvoje neraz aj troje hrubé dvere. Na pekný výzor fasád sa dôraz moc nekladie.
Je tu absolútne bezvetrie a poväčšine krásna slnečná obloha, do ktorej sa vyparuje všadeprítomná para. Tá je výsledkom silných mrazov, ktoré vyťahujú vodu zo všetkého. Stromy sú tak silno zamrazené, že obdivujem, ako sa dokážu na jar naplno rozvinúť. V takýchto teplotách totiž voda zamŕza v sekundách a banánmi je možné tĺcť klince do dreva.
V dedine vládne ticho. Zaujímavé ako je teplo spojené so životom a chlad s jeho opakom. V teplých krajinách prevláda život v každej jeho podobe, teda hluk a pohyb.
Tu je však bezvetrie a mimo dymu unikajúceho z komínov, tu pohyb nie je žiaden. Žiaden vietor, žiadni ľudia na ulici, žiadne autá. Chodí sa len od domu k domu, auto má len zopár ľudí. 100% ticho. Naštartované auto tu počuť aj z diaľky 15 km.
Ubytovanie v Ojmiakon
Guesthouse je tu len jeden. Ja som však chcel spať u miestnych. Podarilo sa mi nakoniec vybaviť nocľah v kultúrnom dome. Bol to zážitok! Samozrejme, sprcha neexistuje a ani záchod. Kaká sa vonku. Áno, tam kde je -50°C.
Miestni sú priateľskí a radi spoznávajú cudzincov. Hovorí sa po jakutsky, ruštinu tiež ovláda veľa ľudí.
Čo ľudia jedia v Ojmiakone
Neďaleká rieka Indigirka je zdrojom rýb v lete aj v zime. Rybačka v zime prebieha tak, že sa navŕta diera do ľadu a ryby – prahnúce po čerstvom vzduchu samy vyskáču von. Tam pochopiteľne rýchlo zamrznú, takže po krátkom čase stačí prísť a pozbierať si ich.
Ryby sa jedia surové. Takzvaná Stroganina sa pripravuje narezaním ryby na tenké plátky. Kosti nie sú problém. Narezanú Stroganinu je však nutné jesť zamzrznutú.
V tejto oblasti žije aj špeciálny druh koňa, ktorý je pre domácich zdrojom mäsa a mlieka – kumisu. V lete tiež slúži ako pomocná sila na poli. Jakutské kone sú slobodné a obvykle žijú v horách, kde získavajú potravu hrabaním v snehu a jedením suchej trávy. Tá je totiž suchým mrazom dokonale konzervovaná. Mäso z koňa sa tiež je surové, nakrájané na malé kocky,ktoré sa mixujú s ľadom.
O možnostiach ako navštíviť Ojmiakon a môj cestovný denník si môžte prečítať tuto.
Boli ste v Rusku, alebo sa tam ešte len chystáte ? Podeľte sa s nami o svoje zážitky a skúsenosti v komentároch pod článkom ✍️
Ďalšie informácie 💬
Viac informácií o jednotlivých krajinách nájdete na stránke Krajiny
Všetky moje cestopisy a články o Rusku
- Irkutsk, Bajkal a prvá časť mojej Sibírskej expedície
- Jakutsk a moje skúsenosti z extrémneho mesta
- Ojmiakon – stopom na najchladnejšie miesto na Zemi
- Všeobecné informácie o Rusku
- This article about Russia in English language
Pridaj komentár