Ojmiakon

„A ty, nebojis sa, Jozef? Vonku minus 50 gradusov!“, pýta sa šofér.

„Sejčas u mňa net deti, žena, včera bylo 30 let, kokda, ked ne sivodňa?“

„Da, poňal“

To, že som noc predtým moc nespal, nespomínam. Nie je vhodný čas na diskusiu o strachu.

Symbol Ojmiakon

Úvod

Cesta kostí je 2000 km dlhá trasa z Jakutsk do Magadan. Je to jediná cesta na ďalekom ruskom východe, stavali ju väzni z gulagov a pod každým metrom tejto cesty je pochovaný jeden človek. Preto cesta kostí.

Mapa cesty

Do Ojmiakonu, najchladnejšieho miesta na zemi, je možné prísť tromi spôsobmi:

1. Turistický – zaplatíte si miestneho sprievodcu, ktorý vám zorganizuje celú expedíciu. Jedná sa totiž o zhruba 1000 km jedným smerom cez zamrznutú sibírsku pustatinu, kde teploty vonku presahujú -50°C. Ubytovania sú veľmi vzácne. Hotely neexistujú, pretože toto miesto turisti nenavštevujú. Spí sa u domácich, ktorí si to pravdaže nechajú adekvátne zaplatiť. Jedná sa totiž o jeden z exkluzívnych zážitkov. Za takýto výlet sa platí od 1000 €.
2. Miestny – autobusy do tejto oblasti nejazdia, no pravdaže aj miestni ľudia sa potrebujú nejako dostať domov. Jazdí sa taxíkmi. Tie však idú, len keď sa naplnia, rozhodne nie každý deň. Takáto cesta z Yakutsk vás bude stáť do 1000 €.
3. Autostop – niežeby bol na takejto trase veľmi populárny, no kde je cesta, tam sú autá. Kde sú autá, tam je možnosť, že niekto zastaví a zoberie. Ak ste pripravený na spanie vonku v -50°C, autostop bude bezpečný zážitok.

O mne

Nevyhľadávam extrémy, neotužujem sa a ani moc nešportujem. Verím svojmu zámeru.

Selfie v -50°C

Doma, v bežnom nudnom európskom živote, vždycky rád zoberiem stopárov. Ich iskry v očiach z každodennej dávky dobrodružstiev, ktoré zažívajú, mi pomáhajú v EU prežiť.
Sám tiež stopujem. Už dávno sa stopom nedá ušetriť a v krajinách nízkonákladoviek už vôbec nie. Stop je ale zaujímavý spôsob dobrodružstva, spoznania miestnej kultúry, prírody a hlavne ľudí. A to je dôvod prečo takto cestujem.
Rád spím vonku, ideálne v hamake. Spanie v -50°C je však veľmi nebezpečné pre človeka, ktorý na to nie je pripravený. Ja na to pripravený zatiaľ nie som.

Cestovný denník

Svoju cestu do Ojmiakon začínam v Yakutsk. Prvú chybu, ktorú som urobil bolo, že som svoj zámer verejne oznámil. Miestni priatelia mi teraz držia palce a ja sa síce snažím tváriť, že to zvládnem, ale úprimne – mám predtým veľký rešpekt.

Zaber z drona na ceste kostí

5.2.2020 Chcem vyraziť čo najskôr, skôr než ma vnútorný strach položí a ja si nájdem nejakú blbú výhovorku, ktorú, pravdaže, obalím do múdro znejúceho obalu, aby som nestratil tvár.
Dnešný deň však už vyzerá strateno. Potrebujem prekročiť zamrznutú rieku, ktorá má šírku 7 km, ešte za tmy, aby som skoro ráno mohol začať stopovať už na druhej strane. Isť po ľade pešo v noci 7 km nie je veľmi lákavá predstava, tento úsek plánujem prejsť taxíkom. Tlačia ma totiž aj víza. Za 10 dní musím opustiť krajinu a predo mnou je dobrodružstvo, ktorého dĺžku ťažko odhadnúť.
V tom prichádzajú správy od Júlie, miestnej dievčiny, ktorá včera poslala na Instagram môj zámer navštíviť Ojmiakon stopom. Ozval sa jej jeden chlap, že ma za priateľskú cenu zoberie do Khandigy. Odchádza dnes, prídeme tam v noci.

Zastávka na ceste kostí, vonku -50°C

Ponuku prijímam, no riešime ubytovanie. V Číne a iných krajinách, kde som stopoval, by som proste prečkal do rána a s prvými lúčmi slnka začal stopovať. Tu je však vonku -50°C. Nepripravený na spanie vonku viac ako pár hodín na mraze nevydrží nikto.
Ubytovanie sa podarilo zohnať na internáte miestnej baníckej univerzity. Môj zámer prejsť cestu kostí stopom ich zaujal, dokonca môžem prespať zdarma!

Domy v Khandiga

6.2.2020, zobúdzam sa v internátnej izbe v Khandyga a hneď vyrážam na cestu. Prvé nákladné auto zastavuje do 20 minút a ideme smer Teply Klyuch.

Menšie opravy po ceste. Každé auto má v predu takúto hliníkovú plachtu. Nápor vzduchu tu totiž vie schladiť motor veľmi silno. Tiež je to ochrana pred prefukovaním do interiéru.

V Teply vystupujem na motoreste, kde v kafé oslovujem dvoch chlapov, otca a syna. Tiché kývnutie hlavy znamená, že 400 km do motorestu Kuba pôjdeme spolu.
To bolo rýchle. Medzi Teply Klyuch a Kyubeme totiž nie je 400 km vôbec nič. Žiadna dedina, žiaden motorest a teda žiaden zdroj tepla.
Počas cesty sme nepredbehli žiadne auto a ani nás nikto nepredbehol. Celkovo počas tých 8 hodín išli oproti nám asi 4 nákladné autá. Taká je táto oblasť odľahlá.

Scenérie ako z románov Jacka Londona

Podvečer prichádzame do motorestu Kuba. Ostávam tam sám a šoféri pokračujú smer Uct-Nera. Kuba je jediné miesto v okruhu 200 km, kde je teplo. Našťastie, je tam aj wifi a dá sa najesť. Stále je však deň a ja sa teda poberám naspäť 2 km pešo na križovatku, odkiaľ sa ide na Ojmiakon. Mám to k nemu už len necelých 200 km.

Stopovanie na ceste kostí

Stopoval som viac ako 2 hodiny. Prešlo 5 áut. 2 zastavili. Prvé šlo iným smerom, druhé bolo policajné.

Krátke video z atmosféry na križovatke

Vraciam sa teda do motorestu. Je mínus 48 stupňov, takže po dvoch hodinách stopovania a siedmich kilometroch pešo vyzerám tak, že sa ma po príchode do motorestu aj kamionisti zľaknú.

Po 2 hodinách stopovania v extrémnom mraze

Je tma, 6 hodín večer a vonku cez -50°C. Pýtam sa ľudí v motoreste, nikto na Ojmiakon neide. Čašníčka však súhlasila, že tam môžem prespať. Do polnoci, kým zatvoria, je však času dosť, a tak upravujem fotky, prokrastinujem na FB a robím všetko preto, aby som si udržal náladu. Ľudia prichádzajú a odchádzajú v skupinách. Som tu sám, v jednej z najodľahlejších oblasti sveta a fakt netuším, či nejaké auto pôjde a ak pôjde, či budem mať dostatok síl naň v takom silnom mraze čakať.

Motorest Kuba, Sibír

Po polnoci ostávame traja, ktorí chceme prespať. Pospájal som lavice dokopy a vskutku som sa dobre vyspal. Dvere boli zamknuté, no počas noci sa na ne niekoľkokrát buchalo. Vonku je zima, miestni neotvárali, tak som to nechal tak.

Ak by som na stop v Teply Klyuch nemal šťastie a došiel na Kubu až teraz, musel by som takto mrznúť vonku do rána ja.

Nakladanie osobných aut na kamióny pri motoreste Kuba

7.2.2020 ráno -48°C. Vybral som sa opäť 2km na razcestie na Ojmiakon. Len čo som tam došiel, prestal som cítiť prsty na ľavej nohe. Rozhodol som sa navliecť tretiu vrstvu termo ponožiek. Nohu som však napriek všetkej opatrnosti vybral z topánky bosú. Kedže bola spotená, za pár sekúnd na nej bola vrstva snehu. Hneď som navliekol ponožky a topánku zase obul, no pri tak silnom mraze v kombinácií s neprekrveným chodidlom už som nedokázal topánku dostatočne zohriať.
Začala mi byť zima.
Bol síce deň a slnko pekne svietilo, ale postupne som si začal uvedomovať, že tie 2 km k motorestu Kuba už naspäť nedôjdem.
Chodil som dokolečka ako obvykle a čakal na auto, no konečne, ako na zavolanie, do 20 minút nákladné auto plné uhlia zastavilo. Šofér ide smerom na Ojmiakon.

Niektoré úseky cesty vyzerajú divoko

Jazda ide bez diskusie, no to je tu obvyklé. Ľudia,ktorí žijú v týchto končinách, toho všeobecné moc nenahovoria.

Cesta na Ojmiakon. Spätné zrkadlá a antény boli sklopené

Po hodine cesty zisťujem, že dôjsť do Ojmiakon bude celodenný boj. Auto naložené 25 tonami uhlia ide pomaly a samotná cesta je vo veľmi zlom stave.
Pýtam sa šoféra, či zastaví. Mám pri sebe drona a chcem niečo natočiť. S iskrou v očiach súhlasí, a tak robím zábery okolia aj z auta. Je to v celku tematické, do Ojmiakona totiž jazdia plné autá uhlia každý deň.

Posledných 160 km do Ojmiakonu v nákladom aute.

Prichádzame do Tomtor, dediny pred Ojmiakonom, kde šofér oznamuje, že tu končí.
Do Ojmiakona je však ešte cez 40 km.
Idem teda vyskúšať stopovať, tých 40 km nie je tak veľa, no po dvoch hodinách čakania, kedy neprešlo ani jedno auto, 3 vŕčiacich psoch, ktoré ma tam chceli zjesť a, samozrejme, silného mrazu to vzdávam a idem hľadať nocľah. Pýtam sa dvoch ľudí, ktorých som za celý čas vonku stretol, obaja ma posielajú do gosteľnice.

Sneh v tejto oblasti je veľmi suchý. Ako piesok. Domáci nosia unty alebo valinky, topánky z kože zvierat s podrážkou z hrubej textílie. Gumenné podrážky nie sú potrebné.

Privítajú ma 2 slečny, ktorým v krátkosti vysypem svoj príbeh stopovačky z Jakutsk. Aj keď sa turistickým miestam obvykle vyhýbam, cítim, že som prišiel dobre. Slečna volá taxi, ktoré by ma mohlo odviesť do Ojmiakon. Taxikár pýta cenu, za ktorú by som svoju republiku precestoval niekoľkokrát.
Samozrejme, odmietam, aj keď tú cenu chápem. Je to proste veľmi drahý kraj. Ubytovanie v tej oblasti je drahšie ako v San Franciscu.
Celý deň som nič nejedol, nepil a mrzol vyše päť hodín na silnom mraze.
Aktuálne sa cítim od Ojmiakonu ďalej, ako som od neho bol v Jakutsk.
Uvažujem, že pôjdem pešo. Týždeň dozadu tu mali Poliaci expedíciu a tiež šiel jeden pešo. Mal však osobného doktora.
Autá tým smerom už neidú, tie čo idú sú plné a ísť 40 km pešo s ťažkým ruksakom znamená celý deň zase nejesť, nepiť a dúfať, že dôjdem. Opak mráz tolerovať nebude.
Druhá varianta je zakončiť to tu a ísť do Jakutsk so šoférom, ktorý ma sem priviezol. Takto by som dosiahol jedno z najchladnejších miest na svete a bolo by to dokonca skoro zdarma.
Rozhodujem sa však ostať a dotiahnuť to do Ojmiakona.
Zámer ako to urobiť najefektívnejšie vytvorím až ráno, oddýchnutý.

V Tomtor, 45km od Ojmiakonu

8.2.2020 sa zobudzam, najem a idem prejsť po dedine. Pani domáca vraví, že dnes prídu ľudia z Ojmiakona na nákupy a do banky a že možno bude nejaké voľné miesto.
Začínam stopovať na mieste, kde som včera skončil. Po hodine na mraze prichádzajú naraz 2 autá, stopnem prvé, ide smerom Ojmiakon, no nie úplne do dediny. Vraj druhý ide priamo do Ojmiakonu. Stopujem druhého. Pýta akceptovateľnú sumu. Dohodneme sa.

Som v Ojmiakon! ❄ ❄ ❄

Ojmiakon. Najchladnejšie miesto na svete.

Aktuálne -50°C. Prechádzam sa okolo, dávam selfie s teplomerom a idem pohľadať ubytko.

Ojmiakon. Záber z drona v -50°C

Pri prechádzke dedinou zistím, že sa tu celkom hanbím nakráčať niekomu do domu. Pripadám si ako v Kalništi, kde každý každého pozná a ja som nejaký votrelec, čo žiada niečo, za čo tu každý turista tučne platí.
Chcem však lokálny zážitok, aký môže byť len s náhodnými ľuďmi.

Typické domy v Ojmiakon

Po ceste vojdem do veľkej drevenej budovy, v ktorej pár ľudí dáva na stenu obrazy. Je tu príjemne teplo, tak sa zohrievam a pozorujem ich.
Po čase si ma všimnú a dávame sa do reči. Klasické otázky, odpovede. Som v dome kultúry.
Nedá sa mi neopýtať, môžem tu ostať na noc?
Súhlasia, pravdaže.

Dedinka Ojmiakon má len niečo okolo 900 obyvateľov. Sú to väčšinou starí ľudia. Obchody nie sú. Mladí odchádzajú do väčších miest.

Nechávam ruksak tam a idem sa prejsť po dedine.
Prichádzam na miesto s teplomerom, vybaľujem drona a točím, najchladnejšie miesto na Zemi.

Ojmiakon z vtáčej perspektívy

Dron v tomto mraze vydáva zvláštne zvuky, ale funguje a lieta.

Viac o tom ako funguje elektronika v teplotách pod -50°C si môžte prečítať tu:
Ako manipulovať s elektronikou v teplotách -50°C a nižšie

Lietal som asi 10 minút, pár nedokonalých záberov a idem dole.

Stromy ako v ruskej rozprávke

Po chvíli lietania si necítim prsty. Trvá to asi 15 minút, kým sa mi cit vráti, no s ním prichádza bolesť, z ktorej mi idú slzy do očí. Tie hneď mrznú na tvári.
Som na najchladnejšom mieste na svete, poplakať si od zimy je vlastne časť zážitku.

Selfie v Ojmiakon

Balím drona a idem sa opýtať do kotolne, kedy príde najbližšie auto s uhlím. Mohol by som sa s ním totiž zviesť. Po ceste stretávam babušku, ktorej sa pýtam, kde môžem nájsť známe jakutské kone. Vraví, že vo vedľajšej dedine, 7 km od Ojmiakonu.
Plán na zajtra je teda jasný.

Celý článok o Ojmiakone a ako sa v ňom žije nájdete tu:
https://nakrajsveta.sk/ojmiakon-ako-sa-zije-na-najchladnejsom-mieste-na-zemi/

9.2.2020 druhý deň bez internetu. Niežeby mi tak chýbal, ale nemám ako dať ľuďom v Jakutsk vedieť, že som ok. S miestnymi ideme pohľadať kone. V Ojmiakone totiž žije špeciálny druh koňa, ktorý dokáže prežiť v týchto mrazoch. Treba mu však pravidelne zhrnúť ľad z chrbta. Na to majú domáci procedúru, ktorú som sa tešil vidieť.
Kone sme nenašli, pasú sa vysoko v lese a cesta k nim by zabrala aspoň jeden deň.
Štartujem drona a robím ďalšie zábery, tentokrát však spoza okna.

Ojmiakon leží v extrémne studenej oblasti. V lete je tu však veľmi horúco a veľa komárov.

Zámer je poobede začať stopovať a do večera dôjsť do Tomtor. Tam ma čaká bývalý šofér s kamiónom, ktorý by ma zobral až do Khandiga.
Je nedeľa, miestni vravia, že dnes žiadne auto nepôjde. Dal som si prechádzku, 6 hodín a 20 km v 50°C. Prešli 4 autá, všetky opačným smerom. Zajtra je pondelok, autá rozhodne pôjdu.
Večer však ku mne prišla informácia, že sused ide o piatej ráno do Jakutsk.
Premyslím si to a napokon jeho ponuku prijímam.
Cesta naspäť stopom by mi zabrala posledných pár dní, ktoré mi do letenky ostávajú.
Tie radšej strávim v Jakutsk.
Okrem toho, už by to nebola až taká výzva.

Stopovanie 4km pred Ojmiakonom

Záver

Túto cestu som plánoval od momentu, kedy som sa o Ojmiakone dopočul. Myslím, že bol spomínaný aj v známych slovenských blogoch ako exkluzívna destinácia. Pri ich čítaní som dokonca nabral pocit, že niečo také je možné len s riadnou dávkou odvahy v kombinácií s cestovkou a pravdaže mešcom plným peňazí.

Sibírska tundra

Teší ma, že som sa na túto cestu dokázal pripraviť sám. Oblečenie som mal zo sekond-handu, bundu klasickú mestskú a topánky boli robotnícke čižmy na zimu.
Teplého oblečenia som mal toľko, že som ho ani všetko nepoužil. Bol to však pravdaže príjemný pocit mať rezervu. Po ceste som ho daroval miestnym.
Najzraniteľnejšie sú v takom chlade končatiny. Ak prechladíš telo, bude ti zima, ak prechladíš chodidlá, budeš chorý.
Odev je izolácia, ktorá drží teplo. Ak však nie je ako teplo generovať, teda už je nám zima, oblečenie nás nezahreje.

S teplomerom pri kotolni

Kvôli bezpečnosti odporúčam stopovať od dediny k dedine. Nikdy sa nenechať vysadiť na mieste, kde nie je zdroj tepla. Pri teplotách -50°C nie je možné vonku jesť a piť. Všetko je zamrznuté a zamŕza v sekundách. Ovocie mrzne tak, že je s ním možné tĺcť klince. Pečivo pri neustálom zmrazovaní a rozmrazovaní plesnivie.
Elektroniku je nutné mať vodeodolnú. Voda sa kondenzuje vo vnútri a ničí integrované obvody.
Tvár je nutné chrániť si šálom. Para z úst ihneď mrzne a vytvára ľad na tvári, ktorý nie je príjemný a po čase bolestivý.
Zahrievače rúk a pod. v takých teplotách nefungujú vôbec.
Tiež neodporúčam konzumovať mliečne výrobky. Obsahujú látku, z ktorej sa tvorí nadmerný hlien.

Poďakovanie

Prípravu na svoju cestu som urobil sám, ako som najlepšie vedel. Veľa sily mi však dodali práve miestni ľudia, priatelia, ktorých som spoznal v Jakutsk.
Prísť sem bez toho, aby som sa spoznal s miestnymi, by bolo asi také, ako zaplatiť si cestu do Ojmiakonu, presedieť deň v aute, odfotiť sa pred teplomerom a ísť domov, teda o ničom.
Cesta je cieľ a sú to práve ľudia, ktorí ju robia najkrajšou.

Článok o Ojmiakone a ako sa v ňom žije si môžte prečítať na tejto adrese https://nakrajsveta.sk/ojmiakon-ako-sa-zije-na-najchladnejsom-mieste-na-zemi/

3 KOMENTÁRE

  1. Moc zajímavá cesta, pro „pravé“ cestovatele jako stvořená! Nevím, jestli uvažujete o tom, udělat v Praze přednášku. Pokud ano, moc by nás těšilo, kdyby to bylo v naší cestovatelské kavárně Bali cafe. Zdravím Michal

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.