Ojmiakon

„A ty, nebojis sa, Jozef? Vonku minus 50 gradusov!“, pýta sa šofér.

„Sčas u mňa net deti, žena, včera bilo 30let, kokda ked net sivodna?“

„Da, poňal“

To, že som noc pred tým moc nespal nespomínam. Nie je vhodný čas na diskusiu o strachu.

Symbol Ojmiakon

Úvod

Cesta kostí je 2000km dlhá trasa z Jakutsk do Magadan. Je to jediná cesta na ďalekom ruskom východe, stavali ju väzni z gulagov a pod každým metrom tejto cesty je pochovaný jeden človek. Preto cesta kostí.

Mapa cesty

Do Ojmiakonu, najchladnejšieho miesta na zemi, je možné prísť tromi spôsobmi:

1. Turistický – zaplatíte si miestneho sprievodcu, ktorý vám zorganizuje celú expedíciu. Jedná sa totiž o zhruba 1000km jedným smerom cez zamrznutú sibírsku pustinu kde teploty vonku presahujú -50°C. Ubytovania sú veľmi vzácne. Hotely neexistujú pretože toto miesto turisti nenavštevujú. Spí sa u domácich, ktorý si to pravdaže nechajú adekvátne zaplatiť. Jedná sa totiž o jeden z exkluzívnych zážitkov. Za takýto výlet sa platí od 1000€.
2. Miestny – autobusy do tejto oblasti nejazdia, no pravdaže aj miestny ľudia sa potrebujú nejako dostať domov. Jazdí sa taxíkmi. Tie však idú len keď sa naplnia, rozhodne nie každý deň. Takáto cesta z Yakutsk vás bude stáť do 1000€.
3. Autostop – nie žeby bol na takejto trase veľmi populárny, no kde je cesta, tam sú autá. Kde sú autá, tam je možnosť, že niekto zastaví a zoberie. Ak ste pripravený na spanie vonku v -50°C, autostop bude bezpečný zážitok.

O mne

Nevyhľadávam extrémy, neotužujem sa a ani moc nešportujem. Verím svojmu zámeru.

Selfie v -50°C

Doma, v bežnom nudnom európskom živote vždycky rád zoberiem stoparov. Ich iskry v očiach z každodennej dávky dobrodružstiev, ktoré zažívajú mi pomáhajú v EU preziť.
Sám tiež stopujem. Už dávno sa stopom nedá ušetriť a v krajinách nizkonakladoviek už vôbec nie. Stop je ale zaujímavý spôsob dobrodružstva, poznania miestnej kultúry, prírody a hlavne ľudí. A to je dôvod prečo cestujem.
Rád spím vonku, ideálne v hamake. Spanie v -50°C je však veľmi nebezpečné pre človeka, ktorý na to nie je pripravený. Ja na to pripravený zatiaľ nie som.

Cestovný denník

Svoju cestu do Ojmiakon začínam v Yakutsk. Prvú chybu, ktorú som urobil bolo, že som svoj zámer verejne oznámil. Miestny priatelia mi teraz držia palce a ja sa síce snažím tváriť, že to zvládnem, ale úprimne – mám pred tým veľký rešpekt.

Zaber z drona na ceste kostí

5.2.2020 Chcem vyraziť čo najskôr, skôr než ma vnútorný strach položí a ja si nájdem nejakú blbú výhovorku, ktorú pravdaže obalím do múdro znejúceho obalu, aby som nestratil tvár.
Dnešný deň však už vyzerá strateno. Potrebujem prekročiť zamrznutú rieku, ktorá má na šírku 7 km ešte za tmy, aby som skoro ráno mohol začať stopovať už na druhej strane. Isť po ľade pešo v noci 7km nie je veľmi lákavá predstava, tento úsek plánujem prejsť taxíkom. Tlačia ma totiž aj víza. Za 10 dní musím opustiť krajinu a predomnou je dobrodružstvo, ktorého dĺžku ťažko odhadnúť.
V tom prichádzajú správy od Júlie, miestnej dievčiny, ktorá včera postla na Instagram môj zámer navštíviť Ojmiakon stopom. Ozval sa jej jeden chlap, že ma za priateľskú cenu zoberie do Khandigy. Odchádza dnes, prídeme tam v noci.

Zastávka na ceste kostí, vonku -50°C

Ponuku prijímam, no riešime ubytovanie. V Číne a iných krajinách kde som stopoval, by som proste prečkal do rána a z prvými lúčmi slnka začal stopovať. Tu je však vonku -50°C. Nepripravený na spanie vonku viac ako pár hodín na mraze nevydrží nikto.
Ubytovanie sa podarilo zohnať na internáte miestnej baníckej univerzity. Môj zámer prejsť cestu kostí stopom ich zaujal, dokonca môžem prespať zdarma!

Domy v Khandiga

6.2.2020, zobudzam sa na internátnej izbe v Khandyga a hneď vyrážam na cestu. Prvé nákladné auto zastavuje do 20minút a ideme smer Teply Klyuch.

Menšie opravy po ceste. Každé auto má v predu takúto hliníkovú plachtu. Nápor vzduchu tu totiž vie schladiť motor veľmi silno. Tiež, je to ochrana pred prefukovaním do interiéru.

V Teply vystupujem na motoreste, kde v kafé oslovujem dvoch chlapov, otca a syna. Tiché kývnutie hlavy znamená, že 400km do motorestu Kuba pôjdeme spolu.
To bolo rýchle. Medzi Teply Klyuch a Kyubeme totiž nie je 400km vôbec nič. Žiadna dedina, žiaden motorest a teda žiaden zdroj tepla.
Počas cesty sme neobehli žiadne auto a ani nás žiadne auto neobehlo. Celkovo počas tých 8 hodín išli oproti nám asi 4 nákladné autá. Taká je táto oblasť odľahlá.

Scenérie ako z románov Jacka Londona

Podvečer prichádzame do motorestu Kuba. Ostávam tam sám a šoféri pokračujú smer Uct-Nera. Kuba je jediné miesto v okruhu 250km kde je teplo. Našťastie, je tam aj wifi a dá sa nájesť. Stále je však deň a ja sa teda poberám naspäť 2 km pešo na križovatku, odkiaľ sa ide na Ojmiakon. Mám to k nemu už len necelých 200km.

Stopovanie na ceste kostí

Stopoval som viac ako 2 hodiny. Prešlo 5 áut. 2 zastavili. Prvé šlo iným smerom druhé bolo policajné.

Krátke video z atmosféry na križovatke

Vraciam sa teda do motorestu. Je mínus 48 stupňov, takže po dvoch hodinách stopovania a siedmych kilometroch pešo vyzerám tak, že sa ma po príchode do motorestu aj kamionisti zľaknú.

Po 2 hodinách stopovania v extrémnom mraze

Je tma, 6 hodín večer a vonku cez -50°C. Pýtam sa ľudí v motoreste, nikto na Ojmiakon neide. Čašníčka však súhlasila, že tam môžem prespať. Do pol noci kým zatvoria je však času dosť, a tak upravujem fotky, prokrastinujem na FB a robím všetko preto aby som si udržal náladu. Ľudia prichádzajú a odchádzajú v skupinách. Som tu sám, v jednej z najodlahleších oblasti sveta a fakt netuším, či nejaké auto pôjde a ak pôjde, či budem mať dostatok síl naň v takom silnom mraze čakat.

Motorest Kuba, Sibír

Po pol noci ostávame traja, ktorý chcú prespať. Pospajal som lavice dokopy a vskutku dobre sa vyspal. Dvere boli zamknuté, no počas noci sa na ne niekoľkokrát buchalo. Vonku je zima, miestny neotvárali, tak som to nechal tak.

Ak by som na stop v Teply Klyuch nemal šťastie a došiel na Kubu až teraz, musel by som takto mrznúť vonku do rána ja.

Nakladanie osobných aut na kamióny pri motoreste Kuba

7.2.2020 ráno -48°C. Vybral som sa opäť 2km na razcestie na Ojmiakon. Len čo som tam došiel, prestal som cítiť prsty na lavej nohe. Rozhodol som sa navliect tretiu vrstvu termo ponožiek. Nohu som však napriek všetkej opatrnosti vybral z topánky bosú. Kedže bola spotená za pár sekúnd na nej bola vrstva snehu. Hneď som navliekol ponožky a topánku zase obul no pri tak silnom mraze v kombinácií z neprekrveným chodidlom už som nedokazal topánku dostatočne zohriať.
Začala mi byť zima.
Bol síce deň a slnko pekne svietilo, ale postupne som si začal uvedomovať, že tie 2 km k motorestu Kuba už naspäť nedôjdem.
Chodil som dokolečka ako obvykle a čakal na auto, no konečne, ako na zavolanie, do 20 minút nákladné auto plné uhlia zastavilo. Šofér ide smerom na Ojmiakon.

Niektoré úseky cesty vyzerajú divoko

Jazda ide bez diskusie, no to je tu obvyklé. Ľudia v týchto končinách toho všeobecné moc nenahovoria.

Cesta na Ojmiakon. Spätné zrkadlá a antény boli sklopené

Po hodine cesty zistujem, že dôjsť na Ojmiakon bude celodnový boj. Auto naložené 25 tonami uhlia ide pomaly a samotná cesta je vo veľmi zlom stave.
Pýtam šoféra či zastaví. Mám pri sebe drona a chcem niečo natočiť. Z iskrou v očiach súhlasí a tak robím zábery okolia aj auta. Je to v celku tematické, do Ojmiakona totiž jazdia plné auta uhlia každý deň.

Posledných 160km do Ojmiakonu v nákladom aute

Prichádzame do Tomtor, dediny pred Ojmiakonom kde šofér oznamuje, že tu končí.
Do Ojmiakona je však ešte cez 40km.
Idem teda vyskúšať stopovať, tých 40km nie je tak veľa no po dvoch hodinách čakania, kedy neprešlo ani jedno auto, 3 vŕčiacich psoch ktoré ma tam chceli zjesť a samozrejme silného mrazu to vzdávam a idem hľadať nocľah. Pýtam sa dvoch ľudí, ktorých som za celý čas vonku stretol, obaja ma posielajú do gosteľnice.

Sneh v tejto oblasti je veľmi suchý. Ako piesok. Domáci nosia unty alebo valinky, topánky z kože zvierat z podrážkou z hrubej textílie. Gumenné podrážky nie sú potrebné.

Privítajú ma 2 slečny, ktorým v krátkosti vysypem svoj príbeh stopovačky z Jakutsk. Aj keď sa turistickým miestam obvykle vyhýbam, cítim že som prišiel dobre. Slečna volá taxi, ktoré by ma mohlo odviesť do Ojmiakon. Taxikár pýta cenu za ktorú by som svoju republiku precestoval niekoľkokrát.
Samozrejme odmietam, aj keď tú cenu chápem. Je to proste veľmi drahý kraj. Ubytovanie v tej oblasti je drahšie ako v San Franciscu.
Celý deň som nič nejedol, nepil a mrzol vyše päť hodín na silnom mraze.
Aktuálne sa cítim od Ojmiakonu ďalej, ako som od neho bol v Jakutsk.
Uvažujem, že pôjdem pešo. Týždeň dozadu tu mali poliaci expedíciu a tiež šiel jeden pešo. Mal však osobného doktora.
Autá tým smerom už neidú, tie čo idú sú plné a isť 40km pešo z tažkým ruksakom znamená celý deň zase nejesť, nepiť a dúfať, že dôjdem. Opak mráz tolerovať nebude.
Druhá varianta je zakončiť to tu a isť do Jakutsk zo šoférom, ktorý ma sem priviezol. Takto by som dosiahol jedno z najchladnejších miest na svete a bolo by to dokonca skoro zdarma.
Rozhodujem sa však ostať a dotiahnuť to do Ojmiakona.
Zámer ako to urobiť najefektívnejšie vytvorim ráno, oddýchnutý.

V Tomtor, 45km od Ojmiakonu

8.2.2020 sa zobudzam, najem a idem prejsť po dedine. Pani domáca vraví, že dnes prídu ludia z Ojmiakona na nakupy a do banky a že možno bude nejaké voľné miesto.
Začínam stopovať na mieste kde som včera skončil. Po hodine na mraze prichádzaju naraz 2 autá, stopnem prvé, ide smerom Ojmiakon no nie úplne do dediny. Vraj druhý ide priamo do Ojmiakonu. Stopujem druhého. Pýta akceptovateľnú sumu. Dohodneme sa.

Som v Ojmiakon! ❄ ❄ ❄

Ojmiakon. Najchladnejšie miesto na svete

Aktuálne 50°C. Prechádzam sa okolo, dávam selfie z teplomerom a idem pohľadať ubytko.

Ojmiakon. Záber z drona v -50°C

Pri prechádzke dedinou zistím, že sa tu celkom hanbím nakráčať niekomu do domu. Pripadám si ako v Kalništi, kde každý každého pozná a ja som nejaký votrelec čo žiada niečo, za čo tu každý turista tučne platí.
Chcem však lokálny zážitok, aký môže byť len z náhodnými ľuďmi.

Typické domy v Ojmiakon

Po ceste vôjdem do veľkej drevenej budovy, v ktoréj pár ľudí dáva na stenu obrazy. Je tu príjemne teplo tak sa zohrievam a pozorujem ich.
Po čase si ma všimnú a dávame sa do reči. Klasické otázky, odpovede. Som v dome kultúry.
Nedá sa mi neopýtať, môžem tu ostať na noc?
Súhlasia, pravdaže.

Dedinka Ojmiakon má len niečo okolo 900 obyvateľov. Sú to väčšinou starý ľudia. Obchody nie sú. Mladý odchádzajú do väčších miest.

Nechávam ruksak tam a idem sa prejsť po dedine.
Prichádzam na miesto z teplomerom, vybaľujem drona a točim, najchladnejšie miesto na zemi.

Ojmiakon z vtáčej perspektívy

Dron v tomto mraze vydáva zvláštne zvuky ale funguje a lieta.

Viac o tom ako funguje elektronika v teplotách pod -50°C si môžte prečítať tuto:
Ako manipulovať z elektronikou v teplotách -50°C a nižšie

Lietal som asi 10 minút, pár nedokonalých zaberov a idem dole.

Stromy ako v Ruskej rozprávke

Po chvíli lietania si necítim prsy. Trvá to asi 15 minut, kým sa cit vráti no z ním prichádza bolesť, z ktorej mi idú slzy do očí. Tie hneď mrznú na tvári.
Som na najchladnejšom mieste na svete, poplakať si od zimy je vlastne časť zážitku.

Selfie v Ojmiakon

Balím drona a idem sa opýtať do kotolne, kedy príde najbližšie auto z uhlím. Mohol by som sa z nim totiž zviesť. Po ceste stretávam babušku ktorej sa pýtam kde môžem nájsť známe Jakutské koňe. Vraví, že vo vedľajšej dedine, 7km od Ojmiakonu.
Plán na zajtra je teda jasný

Celý článok o Ojmiakone a ako sa v ňom žije nájdete tuto:
https://nakrajsveta.sk/ojmiakon-ako-sa-zije-na-najchladnejsom-mieste-na-zemi/

9.2.2020 druhý deň bez internetu. Nie žeby mi tak chýbal, ale nemám ako dať ľuďom v Jakutsk vedieť, že som ok. Z miestnymi ideme pohľadať koňe. V Ojmiakone totiž žije špeciálny druh koňa, ktorý dokáže prežiť v týchto mrazoch. Treba mu však pravidelne zhrnúť ľad z chrbta. Na to majú domáci procedúru ktorú som sa tešil vidieť.
Koňe sme nenašli, pasú sa vysoko v lese a cesta k nim by zabrala aspoň jeden deň.
Štartujem drona a robím ďalšie zábery, tentokrát však spoza okna.

Ojmiakon leží v extrémne studenej oblasti. V lete je tu však veľmi horúco a spustu komárov.

Zámer je poobede začať stopovať a do večera dôjsť do Tomtor. Tam ma čaká bývalý šofér z kamionom, ktorý by ma zobral až do Khandiga.
Je nedeľa, miestny vravia že dnes žiadne auto nepôjde. Dal som si prechádzku, 6 hodín a 20km v 50°C. Prešli 4 autá, všetky opačným smerom. Zajtra je pondelok, autá rozhodne pôjdu.
Večer však ku mne prišla informácia, že sused ide o piatej ráno do Jakutsk.
Premyslím si to a napokon jeho ponuku prijímam.
Cesta naspäť stopom by mi zabrala posledných pár dní ktoré mi do letenky ostávajú.
Tie radšej strávim v Jakutsk.
Okrem toho, už by to nebola až taká výzva.

Stopovanie 4km pred Ojmiakonom

Záver

Túto cestu som plánoval od momentu kedy som sa o Ojmiakone dopočul. Myslím, že bol spomínaný aj v známych slovenských blogoch ako exkluzívna destinácia. Pri ich čítaní som dokonca nabral pocit, že niečo také je možné len z riadou davkou odvahy v kombinácií z cestovkou a pravdaže mešcom plným peňazí.

Sibírska tundra

Teší ma, že som sa na túto cestu dokázal pripraviť sám. Oblečenie som mal z sekond-handu, bundu klasickú mestskú a topanky boli robotnícke čižmy na zimu.
Teplého oblečenia som mal toľko, že som ho ani všetko nepoužil. Bol to však pravdaže príjemný pocit mať rezervu. Po ceste som ho daroval miestnym.
Najzraniteľnejšie sú v takom chlade končatiny. Ak prechladíš telo, bude ti zima, ak prechladíš chodidlá, budeš chorý.
Odev je izolácia ktorá drží teplo. Ak však nie je ako teplo generovať, teda už je nám zima, oblečenie nás nezahreje.

Z teplomerom pri kotolni

Kvôli bezpečnosti odporúčam stopovať od dediny k dedine. Nikdy sa nenechať vysadiť na mieste kde nie je zdroj tepla. Pri teplotách -50°C nie je možné vonku jesť a piť. Všetko je zamrznuté a zamrza v sekundách. Ovocie mrzne tak, že je z nim možné tlcť klince. Pečivo pri neustalom zmrazovani a rozmrazovaní plesniveje.
Elektroniku je nutné mať vodeodolnú. Voda kondenzuje vo vnútri a niči integrované obvody.
Tvár je nutné chrániť si šalom. Para z úst ihneď mrzne a vytvára ľad na tvari, ktorý nie je príjemný a po čase bolestivý.
Zahrievače rúk a pod. v takých teplotach nefungujú vôbec.
Tiež neodporúčam kozumovať mliečne výrobky. Obsahujú kasejn z ktorého sa tvorí nadmerný hlien.

Poďakovanie

Pripravu na svoju cestu som urobíl ako som najlepšie vedel. Veľa sily my však dodali práve miestny ľudia, priatelia, ktorých som spoznal v Jakutsk.
Prísť sem bez toho, aby som sa spoznal z miestnymi by bolo asi také, ako zaplatiť si cestu do Ojmiakonu, presedieť deň v aute, odfotiť sa pred teplomerom a ísť domov, teda, o ničom.
Cesta je cieľ a sú to práve ľudia, ktorý ju robia najkrajšou.

Článok o Ojmiakone a ako sa v ňom žije si môžte prečítať na tejto adrese https://nakrajsveta.sk/ojmiakon-ako-sa-zije-na-najchladnejsom-mieste-na-zemi/

3 KOMENTÁRE

  1. Moc zajímavá cesta, pro „pravé“ cestovatele jako stvořená! Nevím, jestli uvažujete o tom, udělat v Praze přednášku. Pokud ano, moc by nás těšilo, kdyby to bylo v naší cestovatelské kavárně Bali cafe. Zdravím Michal

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.